Od konca

Od konca

Som upratovačka v Centre voľného času Búrlivé výšiny.
Poviem vám, čo som začula na kurze tvorivého písania:
Jedného dňa lektor: „Poviem vám koniec príbehu a vy napíšete takú poviedku, aby sa k nej ten koniec hodil“.
Uvádzam presné znenie toho „konca“:
- a žili spolu, až kým nepomreli.

Ľudkovia písali, ťukali do laptopov, až sa im z kečky parilo, presne ako som si myslela, zamilované drísty, moderné rozprávky, úplne nerealistické, lebo dnes sa každý druhý vzťah po krátkom spolužití rozpadá a necháva obe stránky síce poučené, ale nešťastné, teda o nejakom trvalom vzťahu dnes treba hovoriť s maximálnou opatrnosťou.

Až na jedného humoristu a satirika, toho by som hneď brala do tímu, keby som nebola obyčajná upratovačka, ale šéfka vydavateľstva.

Takže ten pán – Homoľa sa volá – napísal tento príbeh (uvádzam doslova, po vášnivej noci a troch pohárikoch brandy mi ho preposlal e-mailom):

Bulďo bol starý mládenec. Občianskym menom sa volal Bukvica, ale bol nízky, „naváľaný“, na tvári sa mu ustavične zračil zachmúrený výraz, preto mu prischla prezývka „Bulďo“, teda akože „Buldog“. Niežeby mu staromládenecký stav celkom vyhovoval, ale zvykol si. Do roboty, z roboty, doma telka, noviny, cigaretka, pivo. V stredu a piatok do herne s kamarátmi. Nemožno povedať, že by pestoval hazard, nie, celkom mu neprepadol. Ale bavilo ho štekliť šťastenu (keď sa už naňho vysrala čo sa týka dobrej ženy a detí), nech teda aspoň občas prihodí nejaké tie euráče. Nech je sranda. Aj sa mu darilo. Nenadarmo sa vraví: „šťastie v hre, nešťastie v láske“ - a naopak.
Tak teda Bulďo si z vyhratých peňazí ušetril slušnú kôpku, ktorú sa rozhodol investovať do leteckého zájazdu na Kanárske ostrovy.
Čo vám mám povedať? Všetko sa odvíjalo ako v romantickom filme: šťastný prílet, super hotel, teplá morská vodička, pekné kočky na pláži – hoci čiernej od sopečného popola, ale dalo sa to vydržať. Tak si povedal, že skúsi nadviazať nejaký ten prázdninový vzťah, nezáväzný flirt, aby mal v zime na čo spomínať.
Anabelle bola Francúzka. Mladá, krásna, vášnivá. Rozumeli si vo všetkých ohľadoch. Jazykovú bariéru prekonávali posunkovou rečou. Postupne sa navzájom od seba naučili dôležité výrazy, ktoré potrebovali pre svoje súžitie. On: „Je t´aime! Encore une-fois! Voux-tu coucher avec moi?“ Ona: „To bolo super, ty kokso! Ešte raz! Ideme na pivo?“
Čo vám poviem? Z Bulďa sa aspoň na tri týždne stal vášnivý Romeo. Hlavné, že svojej Anabelke platil v drahých reštauráciách fajnové jedlá a lahodné drinky, vodil ju do kina, do herne a na diskotéky.

Čo ale čert nechcel, Bulďove úspory sa míňali závratnou rýchlosťou. Keď sa tri dni pred koncom zájazdu ocitol takrečeno na nule (niečo si nechal, našťastie, doma, ale nemal účet v banke, takže na Tenerife nemohol pokračovať vo veselom hýrení), Anabelka odrazu k nemu ochladla. Na konci mu nenechala ani adresu. Zúfalo zamilovaný Bulďo si zaumienil, že ju nesmie stratiť. Preto jej nahovoril, že na Slovensku má otca, bankára, a pozval Anabelku na návštevu. Ešte jej natáral, že momentálne je u otca v nemilosti, lebo sa neoženil, ale že keď otec uvidí Anabelku, „pustí žilou“, otvorí sejf a kúpi im byt aj auto. Anabelke pri slove „banquier“ zasvietili nádherné mandľové oči, okolo nich sa objavili nezbedné vrásočky. Po chvíľke zdanlivého uvažovania s návštevou súhlasila.

Po vášnivej korešpondencii sa dohodli na termíne návštevy na Vianoce. Bulďo bol pripravený klamať do poslednej chvíle. Vlastného otca ani len nepoznal, ale náhradného si zaobstaral. Nahovoril staršieho kamoša - majiteľa herne, aby mu cez Vianoce „robil“ otca. Reku nech to dopadne ako che, ale pokúsi sa Anabelku nejako k sebe pripútať. Prvýkrát v živote bol zamilovaný, a hneď FEST.

Lenže plán zlyhal. Prešibaná Anabelka hneď odhalila, že Bulďo je trochár. Citovo k nemu ochladla, zato sa vášnivo privinula k zdanlivému budúcemu svokrovi, majiteľovi herne. Aj keď nebol bankárom. Chodili spolu v trojici: Bulďo, Majo a krásna Francúzka. Vysedávala v baroch Bulďovi na kolenách, ale horúce pohľady posielala Majovi. Bulďo si to nemohol nevšimnúť. Preto jej jedného večera – konkrétne deň pred Silvestrom, všetko prezradil. Že je chudobná sirota, ale že ju miluje. Anabelka len zaklipkala umelou riasou a povedala: „Eh, bien. Je sais tout.“

A po Novom roku odletela do Francúzska, do svojej malej izbičky neďaleko Moulin Rouge.

Nešťastný koniec milostného príbehu ma neprekvapil, jediný reálny príbeh zo všetkých zamilovaných sračiek. Sledovala som, čo povie lektor pánu Homoľovi. Pochválil ho a pozval na pohárik. Všetko viem, veď tam upratujem! Tých dvoch bolo spolu vídať čoraz častejšie. Ale to je už iný príbeh.

Moje rána

Moje rána
Ráno na cintoríne pravidelne stretávam tých istých ľudí. Idú polievať ako ja. Starším zväčša pozdravím. Ani raz mi však neodpovedajú. Akoby som bola vzduch. Pripisujem to ich starému veku, skleróze, nedôvere komunikovať s cudzími ľuďmi. Ale veď ja pre nich nemôžem byť cudzia! Niektorých poznám po mene, a oni zrejme poznajú moje meno. Ale nijakovsky to nedávajú najavo. Preto si ich viac ani ja nevšímam. Polejem svoje ruže, pomodlím sa, a odkráčam domov. Aj tak je to čudné.
Jedného dňa sa schovám za strom a počúvam rozhovor dvoch starších dám. Bavia sa o mne! Ale v minulom čase! Spomínajú ma ako profesorku, prekladateľku v Bruseli a napokon ako babku, ktorá vychovávala svoje vnúčatá. Celkove je ich hodnotenie mojej osoby kladné, hoci... z tónu jednej, tej vyššej, chudej ako lata, cítim akúsi škodoradosť. „Bola v Bruseli a syn sa zatiaľ nechal opantať takou... no veď viete, ako to myslím. A po troch rokoch ho nechala aj s dvoma malými deťmi. Preto sa ich babka ujala. Keby sa nebola flákala po zahraničí, dala by lepší pozor na to, s kým sa jej syn vláči.“
Tá menšia, guľatejšia, sa jej snaží oponovať. „A čo myslíte, keby nebola v zahraničí, dala by väčší pozor na to, s kým chodí jej syn? Chodila by s nimi na rande? Čo sa má stať, sa aj stane, aj v tých najlepších rodinách!“ Vysoká „lata“ na to precedila cez zuby. „No hej, ale ona vôbec nedbala o výchovu detí, počula som!“ Chcela som jej niečo povedať. „Tak ty o mne v minulom čase? A že nedbala? A ty čo? Pozri sa na seba, stará dievka vysušená! Moje problémy si nemohla mať, lebo o teba nikto nezvadil, tak teraz len kydáš na každého špinu!“
Ale nemôžem jej to povedať. Jednoducho to nejde. Akoby som už nebola. Skúšam nahmatať lem svojich šiat. Nedá sa! Skúšam sa štipnúť do líca. Nič necítim! Nahlas vykríknem. Nikto sa neobzrie, hoci okolo mňa, aj oproti mne, ba cezo mňa kráčajú nejakí ľudia zabratí do družného rozhovoru.
Zvriesknem: „Ľudia! A ja som čo? Vzduch?“ Žiadna reakcia. Cítim sa akosi čudne. Akoby som bola fakt vzduch. Realita ma omráči ako kyjak. Som mŕtva! Ale prečo potom chodím každé ráno na cintorín? Nerozumiem tomu ani zbla.
Hlavné, že som popolievala ruže.