Detské výroky, výchova a pokroky
- Sofinka: „Aha, na kvietku je motýlik. Vieš, babka, on sa volá „BÁBOVEČKA.“
- Mali sme kuraciu polievku s drobkami. Sofi: „Jéj, tie ŽALUDE sú naozaj dobré. Prosím si ešte jeden! (rozumej: žalúdok).“
- Deti mali papuče podobné vlčím labám aj s pazúrmi – samozrejme nie ozajstnými, ale mäkkými, z látky. Papuče boli obľúbené, bili sa o ne. Volali ich „Vlčie pazúry“, alebo len „Vlčie“.
Raz bola u nás Dominika, i jej sa papuče páčili. „Dominika, obuj si papučky!“ „Hej, ale ja hľadám PAZÚRIE!“
- Sofia rozliala mlieko po obývačkovom stolíku. Dedko jej to kázal poutierať. Ja: „Čo robíš, Sofinka?“ Sofinka (s veľmi statočným výrazom v tváričke): „No vieš, babka, ja som to mlieko rozliala, tak ho musím aj poutierať!“ – a veľmi šikovne ho vysávala do špongie. Pred rokom by ho zotrela rovno na koberec.
- Andrejko veľmi rád chodí na plaváreň. Najprv mu to nešlo, bál sa vody. Keď však videl, ako chválime Sofiu, pochlapil sa, ba aj opatrne ponoril hlavu pod vodu. A dnes už zapláva zopár temp. Vidím aj v iných oblastiach, že keď mu niečo nejde, nedostatok talentu vyvažuje usilovnosťou. A to je super vlastnosť!
- Sofia je spontánna. Keď jej niečo nejde, napríklad určitá pasáž na klavíri, prehrám jej ju, ale ona nechce, odháňa ma: „Choď preč, zavadziaš mi, tieniš mi!“ – a podobne. Urazene sa vzdialim. Ale po chvíli sa mi na tvári rozhostí blažený úsmev. Sofia si uvedomila svoju chybu – zahrala to správne!
- Diktáty. Píšeme s Ajom, robí smiešne chyby, ale na chodník kriedou napísal: VŠETCI SÚ PREČ KAMOŠI – bez jedinej chybičky, takže som nemusela nabehnúť s handrou a čistiť chodník. Aby bolo jasné: učiteľka so vo mne nezaprie. Pozriem na text, a už vidím chyby, už chytám do ruky červené pero a opravujem. Nezniesla by som nápis pred barakom, ktorý by bol gramaticky nesprávny.
- Je radosť pozorovať, ako si deti postupne zvykajú samé si sadať k hudobným nástrojom a hrať. Najmä u Aja som rada. Sofia s klavírom odmala nemala problém. Odmala nemala. Ale u Andrejka kvitujeme s uznaním, že niekoľkokrát za popoludnie schytí gitaru a brnká. To by aj sedelo so skúmaním odborníkov, že dieťa si k nástroju buduje vzťah také dva roky. Ak nechce hrať ani po dvoch rokoch, muzikant z neho nebude.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára