NEVYBRALI

ma do Britského parlamentu. Hlupáci! Ale nie, vážne, nemôžem sa na nich hnevať. Veď ktože by už zamestnával starú babu? Okrem toho moja pracovná prax bola prekladateľská. A možno boli aj iné dôvody:
- nemám západoeurópsky znejúce priezvisko (neverili by ste, ale v Bruseli uprednostňovali ľudí, ktorí mali nemecké, francúzske, talianske priezvisko. Alebo sa mi to len zdalo? Je možné, že tým, že mali jedného z rodičov cudzinca, vedeli dobre cudzí jazyk. Bol aj prípad, keď mal chlapec české priezvisko, ale krstné meno François)

Každopádne som sa trochu pobavila, zažila napätie, vzrušenie, eufóriu, zabudla na choroby, aj pamäť sa mi zlepšila, kúpila si nové šaty, bola v kaderníctve a kozmetike. No a keď som sa už presvedčila, že 80 % všetkých chorôb nosíme v hlave, budem sa tváriť veselšie a zdravšie aj naďalej. Vrhnem sa na výchovu detičiek, a ak mi zvýši čas, uskutočním svoj záložný plán B. Tak mi Pán Boh pomáhaj!

Najnovšie výroky a príhody

Sofinka pri miešaní hustejšieho cesta: "Ale, babka, to je veľmi ZLOŽITÉ!"
Pri hre Grabolo, keď som vymýšľala nové spôsoby: "Nie, babka, hráme normálne, KLASICKY!
Andrej pred odchodom do školy: "Aha, ešte si musím vziať tú nepotrebnú vec!" A vezme na chrbát aktovku.
Sofi má fitloptu s úchytkami, sadne si na ňu, drží sa za úchytky, a skáče po chodbe. Minule zahlásila: "A teraz, ty, BABKA! Kto dokáže viackrát!" To viete, že som to odmietla, jednoducho nedokážem. Ani chodiť po špičkách.
Andrej číta hrubú knižku: "Ten začiatok je nudný, samé opisy!"
Sofia maľuje vodovými farbami. "Čo to bude, Sofinka?" "Počkaj, nebuď zvedavá, BUDEŠ SKORO STARÁ!"
Andrej hrá počítačovú hru, na sporáku má nastavenú časomieru na 20 minút. Keď hodinky cengnú, začne sa rozčuľovať: "Hej, to nie je fér, v najlepšom musím prestať!"
Posledný piatok mal akčný: v škole sa dozvedel výsledky testov, aj aké známky mu vychádzajú z niektorých predmetov na vysvedčenie, učiteľka mu povedala, že z matematiky a angličtiny jednotka, (čo potom vyvolalo v domácich kruhoch riadnu eufóriu). Po vyučovaní mali karneval, predstavoval Harryho Pottera, dioptrické okuliariky má, plášť aj kúzelnú paličku ešte z minulých rokov. Veľmi dobre sa bavil na srandičkách kúzelníka. Ale nemohol ostať do konca. Ocko ho odviedol do hudobky na hodinu gitary, potom mal teorku, na ktorej písali písomku, potom sa ponáhľal na detskú sv. omšu, na ktorej miništroval.
Čím bude Sofinka na svojom karnevale? Opäť bosorka. Klasicky.

Dráha, rýchlosť a čas

Dráha, rýchlosť a čas

sú pojmy skutočne relatívne. Synovi trvalo štyri hodiny, kým sa dostal z bodu A v Londýne do bodu B v Berlíne (okolo 1000 km), a môjmu mužovi trvalo rovnakú dobu, kým sa dostal zo skúšky spevokolu v Strojníckej priemyslovke, vzdialenej od nášho bloku cca 300 metrov, domov. To viete, skúška sa „pretiahla.“ Tentoraz to bola oslava narodenín jednej členky. Lenže ani on, ani ja sme dopredu nevedeli, že sa taká oslava bude konať. A miláčik si nevzal mobil. Takže ja som sa doma bála o muža, aj o syna, a držala im prsty, aby šťastlivo dorazili do cieľa. Zvlášť, keď minule to manžel spoločensky „prehnal,“ domov sa vrátil v nálade, chcel objať vnučku, tá ho schytila okolo krku, on sa zapotácal, a čelom sa zviezol po koberci, až do krvava.
To len vysvetľuje jeho lásku k Sofinke, že jej nechcel ublížiť, preto radšej spadol ponad ňu, než by ju mal zadláviť. Nuž a tie lietadlá lietajú fakt rýchle. Takže všetko OK. Miško si vygúglil S-Bahn, ktorým sa dostal z letiska do Röntgentalu, kde ho čakal bratranec, preto došiel fajn.

Slovné úlohy na dráhu, rýchlosť a čas som vcelku vedela vypočítať. Ale včera sa stalo niečo, čo sa zdanlivo prieči logike. Prekonať vzdialenosť 1000 km za rovnaký čas ako iný subjekt vzdialenosť 300 m, to je fakt rarita. Teória relativity na spišský spôsob.

Zmierujem sa

Zmierujem sa s myšlienkou, že ma v Londýne nevybrali. Ešte uplynul iba týždeň, ale cítim, že som prehrala. No nič to, bradu hore, vypnúť hruď, ide sa ďalej! Som mala trochu vzrúšo - a teraz znovu do neľahkých pedagogicko-psychologických činností okolo detičiek (pranie a upratovanie ani nerátam). Útechou mi je výrok susedky, ktorá podobne ako ja vychovala dve vnúčatá. A úspešne. Aj na hudbu, aj na šport ich dala. Dnes sú samostatné. Teda ten výrok znie:
"Nebojte sa, keď začnú deti chodiť do školy, čas vám uplynie veľmi rýchle, ani sa nenazdáte!"
Vo víre každodenných povinností vidím, že výrok je pravdivý. Nuž aj keď sú tie každodenné povinnosti únavné, bývajú vyšperkované takými "bonusmi" ako
- pozorovanie telesného aj duševného vývinu detí
- radosť z ich dospievania
- radosť z ich korčuliarskych schopností
- radosť z pekne postaveného snehuliaka
- radosť z pekne namaľovaného výkresu
- radosť z dobre zvládnutej skladbičky, zahratej na klavíri, či na gitare
- radosť z dobrej známky v škole
- radosť z ich dobrého apetítu

Tajomstvo dobrého zdravia

Tajomstvo dobrého zdravia

nepripúšťať si choroby
nebehať s každou maličkosťou k lekárovi
pestovať aktivity, koníčky
chodiť na prechádzky
nevšímať si bolesť
brať čo najmenej liekov
podľa možnosti sa vyhnúť operácii
zachovať si sviežu myseľ
zdravo sa stravovať
v každom človeku hľadať dobré vlastnosti
chváliť ľudí
v každej situácii nájsť dobrú stránku veci
občas sa potešiť nákupom handričiek, topánok, šperkov/bižu

Čiže pozitívna myseľ, trochu trénované telo – a je to!

Maličká poznámka pod čiarou: ak príde kríza, bude tu. Zatiaľ si hovorme: EŠTE SA DÁ. Alebo: MÁŠ TO DOBRÉ, LEN SI NEŠKRAB.

p.s. Keď som spomínala, že netreba často chodiť k doktorovi, tu je niekoľko dôvodov:


Nápis v ordinácii: DEZERTY A KVETY NEPIJEM

*

Ošetrovateľ vezie pacienta dlhou nemocničnou chodbou. - Kam ma to veziete? spýta sa pacient. - Do pitevne. - Čo! Veď je ešte stále žijem! - Ticho, človeče, doktor hádam vie lepšie.

*

- Pán doktor, večer nemôžem zaspať. Musím myslieť na tisíc vecí. - Tak teda vypite pred spaním pohár kyslého mlieka. - Potom budem kľudne spať? - To síce nie, ale budete myslieť iba na jednu vec.

*

Lekár po prehliadke hovorí pacientovi: - Už je príliš neskoro, aby som vám vyliečil vašu pečeň... - To nič, pán doktor, prídem zajtra ráno...

*

„Jenom žádnou paniku!“ uklidňuje lékař pacienta.
„Tuto operaci už jsme prováděli nejméně třicetkrát. Jednou se musí povést.“

Živím

Živím

v sebe plané nádeje. Ešte dva a pol týždňa. Ak sa mi dovtedy neozvú, je to v háji.

Prípravy v duchu známej pravdy, že chlap pred pohovorom rozmýšľa, čo povie, žena, čo si oblečie: Melír. Dávno vytúžený, mal ma ozvláštniť, omladiť. Ozvláštnená? Neviem, neviem, všetky mladé Rómky v čakárni u gynekológa ho mali. Omladená? Skôr ostarnutá, vyzerám ako prešedivená.

„Ohoz“: super komplet čierne nohavice, dobrý strih, jemne lemované pri vreckách koženkou, k tomu sivý top, je to vlastne kabátik bez zapínania z imitácie kože, niečo medzi látkou a koženkou. Pod neho si oblečiem čierno-biely pásikovaný pulóvrik.

Ako doplnok si dám na krk „pravé perly značky Jablonec“, alebo prívesok-kyvadlo. Ešte ho nemám, ale zoženiem. Zámer: keď sa zohnem alebo pohnem plecami, kyvadlo sa zakýve, upúta pozornosť poroty, prestanú počúvať, aké nezmysly trepem, upúta rovnako ženy – svojím nevtieravým vkusom a výberom materiálu – budú si lámať hlavu: je to achát, ametyst, či topás? A mužov upúta, nuž teda, ak upúta, v zmysle erotickom.

Príprava u lekárov: doplnenie liekov u endokrinologičky, u gynekológa zase liek proti častému behaniu na malú. Ešte ma čaká kozmetika.

Ak sa mi neozvú, resp. napíšu taký ten hnusný, zaobalený do krásnych rečičiek, ale predsa odmietavý e-mail, budem mať aspoň melír, nové oblečenie, lepšie zdravie a upravený zovňajšok. Trik s kyvadlom použijem na niekoho iného. A hlavne, poviem im (v duchu): ten béčkový job si nechajte! Ďalej si môžem s úľavou vydýchnuť, že nepôjdem do sveta, kde každý deň vybuchujú bombičky, ani neriskujem zrútenie lietadla.

Idem zháňať pendulum a ešte nejaké tričko, resp. mikinu do lietadla. Celkom ma to baví!

Posledný prázdninový víkend

Posledný prázdninový víkend

Moje dve vnúčatá ho zväčša trávili v činžiakovom byte, keďže ocko pracoval a dedko bol so spevokolom v Poľsku. Podotýkam, že počasie bolo sychravé, chvíľami upršané, chvíľami hmlisté. Tú krásnu a pamätnú polhodinku v nedeľu, čo nám napadal asi jeden centimeter snehu, sme využili na behanie pred činžiakom. Sofia postavila dvoch malých snehuliačikov. Nuž ale doma, to bola iná vec: zákaz hrať hry na PC či mojom mobile platil, ale porušoval sa. Papanie sladkostí rovnako.
Teraz by som však chcela upriamiť vašu pozornosť na hry, ktoré vznikli na základe detskej fantázie:
- hra s autíčkami – na gauči, na okennom parapete, pod stolom. Každé dieťa si vzalo rovnaký počet áut, ktoré sa potom medzi sebou „rozprávali“, plnili ťažké úlohy, pretekali sa. Naberali povahové rysy a schopnosti ľudí.
- skrývačka, vždy obľúbená zábava, tvárim sa, že ich neviem nájsť, aj keď plavá či tmavá štica vykúka spod stola alebo sa hýbe paplón, či hrmocú veci v skrini. Dedo si kúpil skvelú skriňu so zasúvacími dverami, kde je pre Sofinku dosť priestoru, aby tam postojačky, či posediačky prečkala hoci aj noc.
- hra s loptou – kopy, prihrávky, gúľanie, krotila som ich, aby nerozbili sklenené dvere.
- box chceli robiť najprv na posteliach, horko-ťažko som ich prehovorila, aby zápas presunuli na deku na chodbu, pretože tie postele už boli párkrát polámané, detské hlavy po údere do hrany zašívané.
- atrakcia: prezliekanie a zobliekanie. Najmä Sofii bolo podchvíľou horúco, sťahovala si tričko a lietala iba v tielku. Ajo si skúšal karnevalové kostýmy, ponožky od Miška, opasky a dievčenské doplnky.
- Sofia objavila Monikinu kozmetickú taštičku s takými pokladmi ako je rúž, očné tiene, špirála na riasy, ceruzka na obočie, umelé nechty a lepidlo. To ste mali vidieť. Špirálu použila s istotou profesionála. Vymachlila sa riadne! Po chvíli som navrhla: „Poďme sa odličovať!“ Na záver procesu vyhlásila: „Rada sa maľujem, ale nerada sa ODLIŠUJEM!“ (odličujem).
- maľovali vodovými farbami vnútro kartónov od mlieka – šťastná to polhodinka ticha!
- pretekali sa v behu, v skoku do diaľky, súťažili vo florbale a stolnom futbale.

Nuž, čo poviete, celkom dosť aktivít na daždivý víkend, však?

Zaujímavý úkaz

Zaujímavý úkaz

Občas ma pochytí prudká túžba uniknúť, zmeniť prostredie, ísť opäť pracovať do zahraničia. Tak aj teraz, tesne po Novom roku. Nič neobvyklé. Vraj okolo Vianoc doliehajú na ľudí stresy, na Štedrý večer to ešte prežijú, ale po Novom roku sa deje dosť samovrážd. No a ja som dostala taký „kamikadze“ nápad: prihlásiť sa na pozíciu v Britskom parlamente! V Snemovni lordov! Reku, keď tam sedia starí páprdovia, môžem tam pracovať aj ja, stará babka.

Pýtala som sa tamojšieho oddelenia ľudských zdrojov, či mám šancu, či by môj vek nebol prekážkou, odpovedali mi obratom, že vôbec nie! To ma posmelilo, prihlášku som vypísala, elektronicky odoslala – a čakám.

Ale s akými pocitmi! Previnilej babky, sebeckej osoby, s pocitmi zbabelca, ktorý uteká pred povinnosťami. Chlácholím sa tým, že budem domov posielať peniaze, zaplatím opatrovateľku, neskôr umožním deťom letné kurzy angličtiny. Závisí od toho, či sa dostanem na „short list“, teda do užšieho výberu. Potom by ma pozvali na pohovor. A ten by mohol skončiť úspechom alebo fiaskom. Ak uvidia krívajúcu tlstú babku, rozmyslia si to so mnou. Ono hlavné by malo byť, ako je človek odborne a inteligenčne podkutý. Čítala som však, že obyčajne zavážia aj sympatie, akási „iskra“, ktorá preskočí medzi prijímacou komisiou a uchádzačom. Teda ako vojdeš, ako sa pohybuješ, ako sa posadíš, až potom zvažujú tvoje odpovede. Preto sa nesmejte, dôležité bude moje oblečenie, topánky, účes. Aspoň mám príležitosť dať si melír a vynoviť šatník.

Cítite ten optimizmus? Normálne som pookrela, noha bolí menej, pohybujem sa ľahšie, nálada stúpa! Žeby som bola súčasťou Božieho experimentu s predlžovaním ľudského života? S potlačovaním staroby? Je možné, že 80% zdravotných problémov spočíva iba „v našej hlave“?

No hej. Dajme tomu, že ma vyberú, že uspejem a pôjdem pracovať za dobrý plat do Londýna. Bude to super, bude to cool. Ale čo detičky? Nechám ich na ocka a dedka? Opatrovateľka s nimi nebude non-stop. Ibaže by sa syn znovu oženil. Zatiaľ neplánuje. Kto ich pohladká, keď ich bude v noci bolieť bruško? Včera Sofinka strkala do nosa malého gumového dinosauríka – a hlavička dinosaura jej ostala v uchu! Našťastie práve prišiel ocko z práce, ten nestratil duchaprítomnosť, kázal jej zatlačiť si voľnú nosnú dierku a silno fúkať. Asi na dvadsiaty piaty pokus gumový kúsok vyskočil. Hurá, nebolo treba ísť na pohotovosť! Dôležitý postreh: Sofinka sa vo chvíľach úzkosti utiekala ku mne, vykrikovala „babka, babka!“, zabárala mi hlavičku do lona – hľadala vo mne útechu. Spomenula som si, že keď sme raz boli na chirurgii, čo vrazila s hlavičkou do rebrového radiátora, tiež volala mňa, aj som s ňou bola dnu, keď jej to ošetrovali. Predsa ma len potrebuje!

Takže uvidíme, či budem „shortlisted“, ako sa to vyvinie. Ktovie, možno pred odletom zlomím nohu, a to už bude riadna príučka „tam zhora“:

Chvíle rezignácie

V takých chvíľach konštatujem, že som nanič babka, neschopný pedagóg, nemožná ženská. A túžim byť niekde inde, ďaleko, ďaleko preč, bez kvíkajúcich deciek a spomaleného manžela, ktorý ma večne kritizuje. Je to otrava, taký život!
Preto sa z času na čas prihlásim na prácu v zahraničí, aj keď viem, že mám malé šance. Pravda, nahováram si, keby ma vzali, bolo by to znamenie od Pána Boha, že sa na to hodím, že On si to praje, preto by sa aj postaral o moje vnúčatá. Poslal by im nejakú dobrú opatrovateľku alebo dokonca náhradnú mamu. Veď to by bolo ideálne!
To snívanie o zahraničí nie je celkom nereálne, veď raz mi to vyšlo. A čo to robí s mojím zdravím! Skutočné zázraky. Odrazu sa cítim čulejšia, menej ma bolí noha, cítim v sebe energiu a elán do života. Aj ľahšie dvíham svoj ťažký zadok z podložky. Nebojte sa, keď ma nevezmú, nebudem zúfalá, len si pomyslím, možno rezignovane, alebo so stoickým kľudom, že tak to malo byť - a pustím sa do pečenia ďalšieho koláča, prania detských vecičiek, či písania diktátu s Andrejkom.
A propos, pečenie! Nikdy mi nešlo, bývala som netrpezlivá. Teraz som si dala novoročný záväzok, že sa zdokonalím v pečení. A čuduj sa svete, darí sa od začiatku roka! Po prvých kokosových ježoch a la www.varecha.sk, ma pochválil manžel, deti, susedka aj svokrovci, zaiste aj preto, že doposiaľ neboli u mňa zvyknutí na nejaké obrovské cukrárske výkony. Ono tie ježe sú síce koláč, na ktorom by sa nemalo dať nič pokaziť, ale predsa... Dnes som riešila ježe odznova. A predstavte si výrok vnuka Andrejka: "Babka, ty sa v pečení už doťahuješ na Moniku!" Nezainteresovaným vysvetlím, že Monika je moja dcéra, teda Andrejkova teta, Dominikina mama - a rada, aj dobre pečie. Na Vianoce u nás zabodovala s marlenkou, teda ten zákusok bol úžasne dobrý (hoci kalorická bomba), ale fakt bol výborný!

Tak len aby ste vedeli, že nie som taká skvelá, ako by sa zdalo, ani taká ideálna, aká by som mala byť. Som, aká som, som jednoducho žena. (Ale to je už Prévert).