Moderná doba
Modern Time
Maľujeme spálňu. Odkladám laptop do skrine. Odťahujeme nábytok. Odrazu syn zvolá: „Aha, tam v rohu, myš!“ Zľaknem sa, ale iba na chvíľočku. Dovtípim sa, že ide o počítačovú myš.
We are decorating the bedroom. I put my laptop into the wardrobe. We move the furniture. Suddenly, my son calls: „Look in the corner, a mouse!“ I get scared. But only for a moment. I understand that it is a computer mouse.
X
Manžel: „USA a USB“
My husband: „USA and USB“
X
Pred sto rokmi: Deti sa hrajú na priedomí s bábikou.
Dnes: Deti sa hrajú na priedomí s notebookom.
100 years ago: Children playing on the kitchen porch with a doll.
Now: Children playing on the kitchen porch computer games with a notebook.
štvrtok 30. júla 2015
utorok 28. júla 2015
Swimming course
Swimming Course
Hello! My grandchildren, 8 and 5 have just started summer swimming course.
Whose merit is it? Mine, of course, though grandpa claims the first idea was his. Yes, of course, he heard something about swimming courses being organized in our town. But... But in his case there is always a long way from hear to act. I did not hesitate a moment, addressed the man who came with this info, found out details, telephoned the instructor, inspired the kids.
Just in case that one day Sofia is world number one in swimming, just to put things in the right order. (And she WILL BE EXCELLENT, I know! Every grandma knows, every grandma in the world thinks HER GRANDKIDS are the best, she puts hope in them, she sees all unrealized dreams of hers and her children in her grandchildren, isn´t it natural? Yes, it is!)
A propos, Sofia, 5, is also extremely talented piano player. Stream of thoughts in me and every grandma is similar as with swimming. But in this case it is clearly evident that Sofia is a great talent, a prodigy! You can see the video on YouTube under the title „Sofi, 5, faster than teacher“
Well, let´s speak about Sofia and water. Why not dance, you ask? Why not gymnastics? It is very simple to explain: she would not be very good at it, I must admit. But swimming...
We have come back from holiday by the seaside in Croatia. Sofia showed her love for water there. Absolutely! She behaved like a little nymph, a little naiad, she threw herself into waves, swam a little distance under water, than debouched from water all soaked with salt water, her nostrils and all other body cavities rinsed with salt water, (the effect much higher than when we rinsed her little nose with salt water in the bathroom), hair wet, stuck to head, eyes hid after water glasses, but smiling, smiling with happiness for sure because all her face, all her jumping body expressed happiness.
And one more reason why to take this sport for her: she should be very active, she should have as many hobbies, right hobbies, I mean, as possible. Not to sit at the TV and computer screens all days, and not to become a loose woman later on. She must be busy with her hobbies, she must not have time for foolish things. (Grandma says, grandma dreams: I HAVE A DREAM...)
Sofia´s older brother Andrej is completely different as to temperament, talents, even the colour of his skin is different (he is very pale, almost white as he used to be anaemic when he was a little child). He goes to school where he reaches quite good results, better at reading and languages than at maths but he is hard-working, future is before him, he can become a doctor, an engineer, an artist, anything. He learns to play guitar, unfortunately, with less success than Sofia with the piano. For the record of his last performance see: YouTube, Andrej and his guitar. But he can draw very nicely.
And what about swimming? An absolute coward, my poor darling! He doesn´t put his sweet blond head under water. No. Water is an enemy to him. Despite this fact he wanted to enroll in the swimming course, too. I admire him! He is so brave, so courageous!
I love them both tremendously.
Hello! My grandchildren, 8 and 5 have just started summer swimming course.
Whose merit is it? Mine, of course, though grandpa claims the first idea was his. Yes, of course, he heard something about swimming courses being organized in our town. But... But in his case there is always a long way from hear to act. I did not hesitate a moment, addressed the man who came with this info, found out details, telephoned the instructor, inspired the kids.
Just in case that one day Sofia is world number one in swimming, just to put things in the right order. (And she WILL BE EXCELLENT, I know! Every grandma knows, every grandma in the world thinks HER GRANDKIDS are the best, she puts hope in them, she sees all unrealized dreams of hers and her children in her grandchildren, isn´t it natural? Yes, it is!)
A propos, Sofia, 5, is also extremely talented piano player. Stream of thoughts in me and every grandma is similar as with swimming. But in this case it is clearly evident that Sofia is a great talent, a prodigy! You can see the video on YouTube under the title „Sofi, 5, faster than teacher“
Well, let´s speak about Sofia and water. Why not dance, you ask? Why not gymnastics? It is very simple to explain: she would not be very good at it, I must admit. But swimming...
We have come back from holiday by the seaside in Croatia. Sofia showed her love for water there. Absolutely! She behaved like a little nymph, a little naiad, she threw herself into waves, swam a little distance under water, than debouched from water all soaked with salt water, her nostrils and all other body cavities rinsed with salt water, (the effect much higher than when we rinsed her little nose with salt water in the bathroom), hair wet, stuck to head, eyes hid after water glasses, but smiling, smiling with happiness for sure because all her face, all her jumping body expressed happiness.
And one more reason why to take this sport for her: she should be very active, she should have as many hobbies, right hobbies, I mean, as possible. Not to sit at the TV and computer screens all days, and not to become a loose woman later on. She must be busy with her hobbies, she must not have time for foolish things. (Grandma says, grandma dreams: I HAVE A DREAM...)
Sofia´s older brother Andrej is completely different as to temperament, talents, even the colour of his skin is different (he is very pale, almost white as he used to be anaemic when he was a little child). He goes to school where he reaches quite good results, better at reading and languages than at maths but he is hard-working, future is before him, he can become a doctor, an engineer, an artist, anything. He learns to play guitar, unfortunately, with less success than Sofia with the piano. For the record of his last performance see: YouTube, Andrej and his guitar. But he can draw very nicely.
And what about swimming? An absolute coward, my poor darling! He doesn´t put his sweet blond head under water. No. Water is an enemy to him. Despite this fact he wanted to enroll in the swimming course, too. I admire him! He is so brave, so courageous!
I love them both tremendously.
Strava, ubytovanie, cestovka
Strava, ubytovanie, cestovka
Koľko ľudí, toľko chutí. Všeobecne sme sa zhodli, že strava, ktorú nám varili na dovolenke, nepatrila k výkvetu kulinárskeho umenia. Hoci na záver výletu jedna mladá dievčina v autobuse prehlasovala, že všetko bolo super, more, slnko, ubytovanie, strava, no slovom všetko, a pritom sa ustavične záhadne usmievala. Hja, keď som sa ja v jej veku zaľúbila, tiež mi všetko pripadalo super.
Nuž ale poďme k názorom väčšiny: reptanie, oprávnená kritika.
Manžel: „Polievka je akostná vodná“
Syn,kuchár: „Strašne by ma zaujímalo, kto tú kuchárku učil variť!“
Iné jeho hodnotenie stravy: „VÚ 5958 Michalovce“
Jedna účastníčka zájazdu: „Tá polievka bola iba olejová voda!“
Jej matka: „Tie fašírky, to bol vrchol! Ktovie, čo do nich pomleli!“
Spomienka manžela na závodné stravovanie. Vraj mali kuchárku, ktorá kritiku odbila známou sentenciou: „Čo sa sťažujete? V Leopoldove som varila pre 700 väzňov a žiaden sa nesťažoval!“
Mäso z diétnej kuchyne sa ešte ako-tak dalo. Prílohu tvoril vždy jeden dielik paradajky, dva pásiky papriky a dve kolieska čerstvej uhorky aj so šupkou, nikdy viac.
Raňajky vôbec nehýrili pestrosťou. Kôpka nátierky alebo lekvárik či medík, sendviče. Čaj sme si mali uvariť sami na izbe, dali nám vrecúška.
Hneď na začiatku, keď sme sparení čakali na ubytovanie (vysvetlím: autobus dorazil o 9.00 ráno, ale izby mali byť upratané až o 12.00), prišla vedúca zájazdu, a prvé, čo nám zdôraznila asi päťkrát za sebou bolo, hádajte čo? „Cíťte sa tu dobre?“ „Ukážem vám také a také pamätihodnosti?“ „Vedeli ste, že...? a iné pikošky o Chorvátsku“? Kdeže? Prvé, a takmer jediné, čo nám zdôrazňovala bolo, aby sme obedáre so stravou umývali a tak uľahčili pani kuchárke prácu, ktorá toho má naozaj veľa a keby mala ešte umývať riad, nestíhala by.
Ešteže sme si stravu spestrovali chutnými jedlami cez obed, ktoré nám uvaril syn-kuchár, à propos, nechcem sa chváliť, ale naozaj výborný vo svojom fachu, un chef par-excellence, alebo v reštaurácii. Ja som si obyčajne dávala ryby, kalmáre a podobnú háveď, mám to rada, ostatní na čo mali chuť.
Z lahôdok si detičky dávali „sladoled“, čokoládu, držali sme ju v chladničke, lebo sa rýchle topila, ovocie a džúsy.
Dospelí pivo, väčšinou chutné „Karlovačko 0.00 % alkoholu“.
Ubytovanie sme mali super. Krásny apartmán s výhľadom na more, ibaže na 3. poschodí bez výťahu a penzión bol postavený na strmom kopci. Takže v teplotách takmer 40 stupňov sme sa museli najprv terigať hore kopcom, potom ešte na tretie poschodie. Plusy: maličké zlepšenie línie, získanie kondičky. Sami sme si aj vysypávali smeti, aj chodili pre tie nešťastné obedáre. Majiteľka penziónu nám nechcela dať toaletný papier, keď sa nám minul. Vraj ona na začiatku „postavila“ dva kotúče, zvyšok sme si mali dokupovať sami. Upratovanie izieb? Zabudnite!
Delegátka nám sľúbila jeden fakultatívny výlet loďou z Trogiru, ktorý mal byť spestrený „fish piknikom.“ Akokoľvek ma to lákalo, odradil ma fakt, že do Trogiru sme sa mali doterigať peši (popri cestách žiadne chodníky, autá lietali ako šialené, aj sme boli svedkom jednej nehody, a ešte k tom pomerne zavčas ráno. „Reku, to nás do toho prístavu nemôžete odviezť?“ pýtam sa delegátky. „A čím, prosím vás? Veď my máme len ten jeden „starý tragač“, ktorým vám vozíme stravu.“ Preto sme na výlet nešli. V Trogire sme boli v nedeľu, na sv. omši, prechádzke a obede.
Manžel chcel do Splitu, ale vzdali sme to, lebo Sofinka utrpela krízu z tepla už v tom Trogire. Loďou sme sa však chvíľu plavili, bolo to pekné.
Chorvátski predavači, čašníci, barmani – ako všade. Väčšinou úslužní, ale našli sa aj drzí. Jedna predavačka bola ironická voči manželovi, keď sa vypytoval, ako je to s vracaním prázdnych fliaš. Barmanov na pláži vôbec netrápilo, že automat na loptičky sa zasekol, zhltol nám kuny, a Sofinke sa loptička neušla.
Nuž ale to sú maličkosti! To všetko je zanedbateľné popri pekných zážitkoch od mora, výbornej a bezproblémovej jazde nočným autobusom, peknej prírode, slnku, moru, dolce farniente!
Koľko ľudí, toľko chutí. Všeobecne sme sa zhodli, že strava, ktorú nám varili na dovolenke, nepatrila k výkvetu kulinárskeho umenia. Hoci na záver výletu jedna mladá dievčina v autobuse prehlasovala, že všetko bolo super, more, slnko, ubytovanie, strava, no slovom všetko, a pritom sa ustavične záhadne usmievala. Hja, keď som sa ja v jej veku zaľúbila, tiež mi všetko pripadalo super.
Nuž ale poďme k názorom väčšiny: reptanie, oprávnená kritika.
Manžel: „Polievka je akostná vodná“
Syn,kuchár: „Strašne by ma zaujímalo, kto tú kuchárku učil variť!“
Iné jeho hodnotenie stravy: „VÚ 5958 Michalovce“
Jedna účastníčka zájazdu: „Tá polievka bola iba olejová voda!“
Jej matka: „Tie fašírky, to bol vrchol! Ktovie, čo do nich pomleli!“
Spomienka manžela na závodné stravovanie. Vraj mali kuchárku, ktorá kritiku odbila známou sentenciou: „Čo sa sťažujete? V Leopoldove som varila pre 700 väzňov a žiaden sa nesťažoval!“
Mäso z diétnej kuchyne sa ešte ako-tak dalo. Prílohu tvoril vždy jeden dielik paradajky, dva pásiky papriky a dve kolieska čerstvej uhorky aj so šupkou, nikdy viac.
Raňajky vôbec nehýrili pestrosťou. Kôpka nátierky alebo lekvárik či medík, sendviče. Čaj sme si mali uvariť sami na izbe, dali nám vrecúška.
Hneď na začiatku, keď sme sparení čakali na ubytovanie (vysvetlím: autobus dorazil o 9.00 ráno, ale izby mali byť upratané až o 12.00), prišla vedúca zájazdu, a prvé, čo nám zdôraznila asi päťkrát za sebou bolo, hádajte čo? „Cíťte sa tu dobre?“ „Ukážem vám také a také pamätihodnosti?“ „Vedeli ste, že...? a iné pikošky o Chorvátsku“? Kdeže? Prvé, a takmer jediné, čo nám zdôrazňovala bolo, aby sme obedáre so stravou umývali a tak uľahčili pani kuchárke prácu, ktorá toho má naozaj veľa a keby mala ešte umývať riad, nestíhala by.
Ešteže sme si stravu spestrovali chutnými jedlami cez obed, ktoré nám uvaril syn-kuchár, à propos, nechcem sa chváliť, ale naozaj výborný vo svojom fachu, un chef par-excellence, alebo v reštaurácii. Ja som si obyčajne dávala ryby, kalmáre a podobnú háveď, mám to rada, ostatní na čo mali chuť.
Z lahôdok si detičky dávali „sladoled“, čokoládu, držali sme ju v chladničke, lebo sa rýchle topila, ovocie a džúsy.
Dospelí pivo, väčšinou chutné „Karlovačko 0.00 % alkoholu“.
Ubytovanie sme mali super. Krásny apartmán s výhľadom na more, ibaže na 3. poschodí bez výťahu a penzión bol postavený na strmom kopci. Takže v teplotách takmer 40 stupňov sme sa museli najprv terigať hore kopcom, potom ešte na tretie poschodie. Plusy: maličké zlepšenie línie, získanie kondičky. Sami sme si aj vysypávali smeti, aj chodili pre tie nešťastné obedáre. Majiteľka penziónu nám nechcela dať toaletný papier, keď sa nám minul. Vraj ona na začiatku „postavila“ dva kotúče, zvyšok sme si mali dokupovať sami. Upratovanie izieb? Zabudnite!
Delegátka nám sľúbila jeden fakultatívny výlet loďou z Trogiru, ktorý mal byť spestrený „fish piknikom.“ Akokoľvek ma to lákalo, odradil ma fakt, že do Trogiru sme sa mali doterigať peši (popri cestách žiadne chodníky, autá lietali ako šialené, aj sme boli svedkom jednej nehody, a ešte k tom pomerne zavčas ráno. „Reku, to nás do toho prístavu nemôžete odviezť?“ pýtam sa delegátky. „A čím, prosím vás? Veď my máme len ten jeden „starý tragač“, ktorým vám vozíme stravu.“ Preto sme na výlet nešli. V Trogire sme boli v nedeľu, na sv. omši, prechádzke a obede.
Manžel chcel do Splitu, ale vzdali sme to, lebo Sofinka utrpela krízu z tepla už v tom Trogire. Loďou sme sa však chvíľu plavili, bolo to pekné.
Chorvátski predavači, čašníci, barmani – ako všade. Väčšinou úslužní, ale našli sa aj drzí. Jedna predavačka bola ironická voči manželovi, keď sa vypytoval, ako je to s vracaním prázdnych fliaš. Barmanov na pláži vôbec netrápilo, že automat na loptičky sa zasekol, zhltol nám kuny, a Sofinke sa loptička neušla.
Nuž ale to sú maličkosti! To všetko je zanedbateľné popri pekných zážitkoch od mora, výbornej a bezproblémovej jazde nočným autobusom, peknej prírode, slnku, moru, dolce farniente!
štvrtok 23. júla 2015
MOMENTKY OD MORA
MOMENTKY OD MORA
Dvaja mládenci stoja po pás vo vode a hrajú volejbal. Sofia sa k nim chce pripojiť. Ja stojím obďaleč, dozerám na dievča. Sofii sa občas ujde lopta. Aj ku mne raz priplávala. Musela som ju prihrať Sofii, tá ju vďačne hodila chlapcom.
Dvaja mládenci hrajú vo vode volejbal. Pre Sofinku pristarí, pre babku primladí.
XXX
STARÁ ŽENA, MLADÁ ŽENA
Ovisnuté prsia,
Žilovaté nohy,
Celulitída,
Pomalá chôdza,
Opatrnosť, rozvaha.
Čo to bzučí?
Načúvací strojček?
Cikáda?
Veru žiadna paráda.
KONTRA:
Pevné telo,
Pravidelne opálené nohy,
Chôdza ako srnka.
Očami vyjadrí:
Úsmev, radosť, prísľub, lov.
A hurá na mládencov!
Nema problema.
XXX
Sofia – najáda.
Vrhá sa do vĺn,
Veselo sa ponára.
Z vláskov a líčiek
A očiek a nosa
Jej steká slaná voda.
Vyplaví soplíky,
Prečistí dutiny,
Robí z nej dieťa mora.
Nevinné, šťastné,
Sladko-slané.
XXX
Andrejko je opatrný.
Neimponujú mu vlny.
Je typický suchozemec
Ako jeho babička.
Omočiť sa, na matraci plávať,
Len do vody múdru hlávku
Radšej nedávať!
Voda je mokrá,
príšerne slaná,
trochu sa omočiť,
ale veľa nie.
JURKO
Pláva k plachetnici Beba Emma
A späť.
Venuje sa deťom,
Učí ich plávať,
Nebáť sa vody.
A loptu hádzať.
Aj nám už uvaril
Svoje slávne cestoviny.
Už je dobrý.
Už je iný.
XXX
Veselo, aj tragikomicky
Ajo: Sofia, ty mi nediriguj, nie si moja dirigentka!
Sofia: „Babka, nevidela si moje „podvodné“ okuliare?
Jurko: „Nevieš, kde má oco mobil? Týýý, nemá ho vo vrecku plaviek? Počkajme, kým vyjde z vody! Aj tak bolo. – to je tá kvázi tragikomédia.
Ajo: „Babka, hejže už napíšeš o mne smelšiu básničku? Pozri, ako sa ponorím! Rozbehne sa do mora, v bezpečnej vzdialenosti zastaví a opatrne ponorí raťafáčik do vody. Tak čo, už som aj ja najáda? Odpoviem diplomaticky: „Nóó, najáda nie, ale také delfínie máďa áno.“
Dvaja mládenci stoja po pás vo vode a hrajú volejbal. Sofia sa k nim chce pripojiť. Ja stojím obďaleč, dozerám na dievča. Sofii sa občas ujde lopta. Aj ku mne raz priplávala. Musela som ju prihrať Sofii, tá ju vďačne hodila chlapcom.
Dvaja mládenci hrajú vo vode volejbal. Pre Sofinku pristarí, pre babku primladí.
XXX
STARÁ ŽENA, MLADÁ ŽENA
Ovisnuté prsia,
Žilovaté nohy,
Celulitída,
Pomalá chôdza,
Opatrnosť, rozvaha.
Čo to bzučí?
Načúvací strojček?
Cikáda?
Veru žiadna paráda.
KONTRA:
Pevné telo,
Pravidelne opálené nohy,
Chôdza ako srnka.
Očami vyjadrí:
Úsmev, radosť, prísľub, lov.
A hurá na mládencov!
Nema problema.
XXX
Sofia – najáda.
Vrhá sa do vĺn,
Veselo sa ponára.
Z vláskov a líčiek
A očiek a nosa
Jej steká slaná voda.
Vyplaví soplíky,
Prečistí dutiny,
Robí z nej dieťa mora.
Nevinné, šťastné,
Sladko-slané.
XXX
Andrejko je opatrný.
Neimponujú mu vlny.
Je typický suchozemec
Ako jeho babička.
Omočiť sa, na matraci plávať,
Len do vody múdru hlávku
Radšej nedávať!
Voda je mokrá,
príšerne slaná,
trochu sa omočiť,
ale veľa nie.
JURKO
Pláva k plachetnici Beba Emma
A späť.
Venuje sa deťom,
Učí ich plávať,
Nebáť sa vody.
A loptu hádzať.
Aj nám už uvaril
Svoje slávne cestoviny.
Už je dobrý.
Už je iný.
XXX
Veselo, aj tragikomicky
Ajo: Sofia, ty mi nediriguj, nie si moja dirigentka!
Sofia: „Babka, nevidela si moje „podvodné“ okuliare?
Jurko: „Nevieš, kde má oco mobil? Týýý, nemá ho vo vrecku plaviek? Počkajme, kým vyjde z vody! Aj tak bolo. – to je tá kvázi tragikomédia.
Ajo: „Babka, hejže už napíšeš o mne smelšiu básničku? Pozri, ako sa ponorím! Rozbehne sa do mora, v bezpečnej vzdialenosti zastaví a opatrne ponorí raťafáčik do vody. Tak čo, už som aj ja najáda? Odpoviem diplomaticky: „Nóó, najáda nie, ale také delfínie máďa áno.“
pondelok 6. júla 2015
Moje rána
Moje rána
Ráno na cintoríne pravidelne stretávam tých istých ľudí. Idú polievať ako ja. Starším zväčša pozdravím. Ani raz mi však neodpovedajú. Akoby som bola vzduch. Pripisujem to ich starému veku, skleróze, nedôvere komunikovať s cudzími ľuďmi. Ale veď ja pre nich nemôžem byť cudzia! Niektorých poznám po mene, a oni zrejme poznajú moje meno. Ale nijakovsky to nedávajú najavo. Preto si ich viac ani ja nevšímam. Polejem svoje ruže, pomodlím sa, a odkráčam domov. Aj tak je to čudné.
Jedného dňa sa schovám za strom a počúvam rozhovor dvoch starších dám. Bavia sa o mne! Ale v minulom čase! Spomínajú ma ako profesorku, prekladateľku v Bruseli a napokon ako babku, ktorá vychovávala svoje vnúčatá. Celkove je ich hodnotenie mojej osoby kladné, hoci... z tónu jednej, tej vyššej, chudej ako lata, cítim akúsi škodoradosť. „Bola v Bruseli a syn sa zatiaľ nechal opantať takou... no veď viete, ako to myslím. A po troch rokoch ho nechala aj s dvoma malými deťmi. Preto sa ich babka ujala. Keby sa nebola flákala po zahraničí, dala by lepší pozor na to, s kým sa jej syn vláči.“
Tá menšia, guľatejšia, sa jej snaží oponovať. „A čo myslíte, keby nebola v zahraničí, dala by väčší pozor na to, s kým chodí jej syn? Chodila by s nimi na rande? Čo sa má stať, sa aj stane, aj v tých najlepších rodinách!“ Vysoká „lata“ na to precedila cez zuby. „No hej, ale ona vôbec nedbala o výchovu detí, počula som!“ Chcela som jej niečo povedať. „Tak ty o mne v minulom čase? A že nedbala? A ty čo? Pozri sa na seba, stará dievka vysušená! Moje problémy si nemohla mať, lebo o teba nikto nezvadil, tak teraz len kydáš na každého špinu!“
Ale nemôžem jej to povedať. Jednoducho to nejde. Akoby som už nebola. Skúšam nahmatať lem svojich šiat. Nedá sa! Skúšam sa štipnúť do líca. Nič necítim! Nahlas vykríknem. Nikto sa neobzrie, hoci okolo mňa, aj oproti mne, ba cezo mňa kráčajú nejakí ľudia zabratí do družného rozhovoru.
Zvriesknem: „Ľudia! A ja som čo? Vzduch?“ Žiadna reakcia. Cítim sa akosi čudne. Akoby som bola fakt vzduch. Realita ma omráči ako kyjak. Som mŕtva! Ale prečo potom chodím každé ráno na cintorín? Nerozumiem tomu ani zbla.
Hlavné, že som popolievala ruže.
Ráno na cintoríne pravidelne stretávam tých istých ľudí. Idú polievať ako ja. Starším zväčša pozdravím. Ani raz mi však neodpovedajú. Akoby som bola vzduch. Pripisujem to ich starému veku, skleróze, nedôvere komunikovať s cudzími ľuďmi. Ale veď ja pre nich nemôžem byť cudzia! Niektorých poznám po mene, a oni zrejme poznajú moje meno. Ale nijakovsky to nedávajú najavo. Preto si ich viac ani ja nevšímam. Polejem svoje ruže, pomodlím sa, a odkráčam domov. Aj tak je to čudné.
Jedného dňa sa schovám za strom a počúvam rozhovor dvoch starších dám. Bavia sa o mne! Ale v minulom čase! Spomínajú ma ako profesorku, prekladateľku v Bruseli a napokon ako babku, ktorá vychovávala svoje vnúčatá. Celkove je ich hodnotenie mojej osoby kladné, hoci... z tónu jednej, tej vyššej, chudej ako lata, cítim akúsi škodoradosť. „Bola v Bruseli a syn sa zatiaľ nechal opantať takou... no veď viete, ako to myslím. A po troch rokoch ho nechala aj s dvoma malými deťmi. Preto sa ich babka ujala. Keby sa nebola flákala po zahraničí, dala by lepší pozor na to, s kým sa jej syn vláči.“
Tá menšia, guľatejšia, sa jej snaží oponovať. „A čo myslíte, keby nebola v zahraničí, dala by väčší pozor na to, s kým chodí jej syn? Chodila by s nimi na rande? Čo sa má stať, sa aj stane, aj v tých najlepších rodinách!“ Vysoká „lata“ na to precedila cez zuby. „No hej, ale ona vôbec nedbala o výchovu detí, počula som!“ Chcela som jej niečo povedať. „Tak ty o mne v minulom čase? A že nedbala? A ty čo? Pozri sa na seba, stará dievka vysušená! Moje problémy si nemohla mať, lebo o teba nikto nezvadil, tak teraz len kydáš na každého špinu!“
Ale nemôžem jej to povedať. Jednoducho to nejde. Akoby som už nebola. Skúšam nahmatať lem svojich šiat. Nedá sa! Skúšam sa štipnúť do líca. Nič necítim! Nahlas vykríknem. Nikto sa neobzrie, hoci okolo mňa, aj oproti mne, ba cezo mňa kráčajú nejakí ľudia zabratí do družného rozhovoru.
Zvriesknem: „Ľudia! A ja som čo? Vzduch?“ Žiadna reakcia. Cítim sa akosi čudne. Akoby som bola fakt vzduch. Realita ma omráči ako kyjak. Som mŕtva! Ale prečo potom chodím každé ráno na cintorín? Nerozumiem tomu ani zbla.
Hlavné, že som popolievala ruže.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)