Krv tuhne babke v žilách
Prišli sme na lúku na briežku. Hurá! Hojdačky, šmýkačky, veľký priestor na kopanie lopty. Polovica mesta s deťmi je už tam.
- „Ty relaxuj!“, blahosklonne zavelil dedo a dal sa do reči so známymi.
Sedím na lavičke, relaxujem. Ale nie dlho. Napadne mi: kde je Sofia? Pobieham, volám, hľadám. A odrazu detský plač. Nesie sa od umelej lezeckej steny. Panika. Pomóóc! Vysoká drevená stavba s lezeckými chytmi zvonka, s rebríkom vnútri. Chlapík a dedo, ktorí ju znášali dole, povedali, že bola na najvrchnejšom stupienku, keď sa chcela vystrieť a udrela sa hlavičkou o trám.
- Inokedy ju udrela hojdačka.
- Andrej spadol z „lanovky“, takej detskej na lúke, ale rev bol ohromný. Našťastie bez následkov.
- Veľakrát sa udreli o hranu.
- Sofia sa obarila horúcim čajom.
- Skákali po posteli, až zlomili dosku, čo drží rošt.
- Andrej zlomil kľúčnu kosť.
- Sofia bežala na cestu za loptou, auto stihlo zabrzdiť!
- Ovracali stenu.
- Pokakali koberec.
- Zasekli sa medzi postieľkou a stenou.
- Andrej obul v byte kolieskové korčule a korčuľoval sa po koberci aj po plávajúcej podlahe. Medzitým dostal chuť na maškrtu. Vyliezol na korčuliach na stoličku a šmátral v nástavci.
- Chceli sme kúpiť chatu. Boli sme si ju obzrieť. Celkom dobrá, aj pekná lúka. Lenže – ups! Lúka sa končila strmým zrázom – dole Hornád! Už som videla tie úrazy. Nie!
- Ešte v byte u rodičov: Večer. Dospelí sedia v obývačke, pokojne oddychujú mysliac si, že Andrejko spí v postieľke s mriežkami. Keď tu zrazu sa otvoria dvere a v nich Andrejko – ústa od ucha k uchu. Postavil si v postieľke pyramídu z plyšákov, vyliezol po nej a spustil sa po ohrádke na zem!
Som od prírody bojazlivá, viete si predstaviť moju hystériu, keď deti balansujú vo výške, korčuľujú, bicyklujú, plávajú? Neviete. Ešteže majú perfektných anjelov strážnych! Anjeličky moje!
utorok 30. júna 2015
nedeľa 28. júna 2015
NIKDY
NIKDY
- som sa toľko nenasmiala
(veselo, detsky, nevinne, bezelstne, úprimne, spontánne)
- som si zároveň rovnako intenzívne neuvedomovala starobu, chorobu, bolesť, dočasnosť života
(najmä od mamičkinej smrti).
Ale aby sme si rozumeli, to prvé silne prebíja to druhé.
Čiže život s vnúčatkami ma
- omladzuje
- obrodzuje
- obohacuje
- napĺňa šťastím
A nech si myslí kto che čo chce ("sladkasté frázičky senilnej babičky"), je mi to jedno!
TENTO život milujem a Bohu zaň ďakujem!
- som sa toľko nenasmiala
(veselo, detsky, nevinne, bezelstne, úprimne, spontánne)
- som si zároveň rovnako intenzívne neuvedomovala starobu, chorobu, bolesť, dočasnosť života
(najmä od mamičkinej smrti).
Ale aby sme si rozumeli, to prvé silne prebíja to druhé.
Čiže život s vnúčatkami ma
- omladzuje
- obrodzuje
- obohacuje
- napĺňa šťastím
A nech si myslí kto che čo chce ("sladkasté frázičky senilnej babičky"), je mi to jedno!
TENTO život milujem a Bohu zaň ďakujem!
štvrtok 25. júna 2015
Gitara a klavír
Gitara a klavír
S Andrejom sme dospeli do dobrého štádia: na konci školského roka, po poslednej hodine, si doma sám vyhráva. Je nadšený zo šiestich nových skladbičiek, ktoré mu učiteľ dal cvičiť cez prázdniny, sú melodické, medzi iným aj Boogie Woogie.
A tak sa mi na tú poslednú hodinu nechcelo s ním ísť! Chcela som to zahnať do autu, že čo už, posledná hodina, či tam sme, či nie. Som veľmi rada, že sme boli! Aj som kdesi čítala, že dieťa sa „chytí“ tak zhruba po dvoch rokoch tréningu na hudobnom nástroji. Ajo má za sebou tzv. prvý ročník, ktorému predchádzal prípravný, v ktorom však veľa vymeškával kvôli častým hnisavým angínam. Teraz ho to konečne začalo baviť.
Sofinka je na klavíri talent. A má aj fyzické predpoklady: dlhé prsty. Pri nej som zistila, že môžu si teoretici hry na klavíri hovoriť čo chcú o správnom úhoze, držaní ruky, začínať s „cipuškami“ a podobne, génius je génius, hrá akoby sám od seba, od prírody dobre, hladká tie klávesy po svojom, a výsledok je super! A Sofia to vie. Ešte vychytať rytmické „muchy“, naučiť sa noty, a bude z nej klaviristka ako „noha.“ Nemyslím, že by bola „zázračné dieťa“ ako napr. Mozart alebo v súčasnosti Emily Bear, ale je dobrá, je fakt dobrá. Po hodine klavíra u svojej výbornej učiteľky som mala vždy veselú, ba povznesenú náladu, akokoľvek biedne som sa pred hodinou v ten deň cítila. Musíme v klavíri pokračovať.
V snahe naučiť Aja teorku som pomýšľala na to, či ho nezačnem učiť na klavíri. Stupnice idú podľa klavíra. Spýtala som sa ho kontrolnú otázku: „Andrejko, ktorý nástroj sa ti viac páči? Gitara alebo klavír?“ V jeho odpovedi jednoznačne zvíťazila gitara! „A klavír sa ti nepáči?“ – „Hm, ani nie.“
Zaujímavé. Môjmu svokrovi sa zas nepáči gitara. Klavír a husle áno, ale gitara nie.
Osobne obdivujem peknú hru takmer na všetkých nástrojoch. A obdivujem šikovných ľudí, tzv. „multiinštrumentalistov.“ Nič to. Na budúci rok pokračujeme s dietkami v hudobke, aj keby som si pritom mala nohy, resp. topánky zodrať.
A Andrej vie aj pekne kresliť!
S Andrejom sme dospeli do dobrého štádia: na konci školského roka, po poslednej hodine, si doma sám vyhráva. Je nadšený zo šiestich nových skladbičiek, ktoré mu učiteľ dal cvičiť cez prázdniny, sú melodické, medzi iným aj Boogie Woogie.
A tak sa mi na tú poslednú hodinu nechcelo s ním ísť! Chcela som to zahnať do autu, že čo už, posledná hodina, či tam sme, či nie. Som veľmi rada, že sme boli! Aj som kdesi čítala, že dieťa sa „chytí“ tak zhruba po dvoch rokoch tréningu na hudobnom nástroji. Ajo má za sebou tzv. prvý ročník, ktorému predchádzal prípravný, v ktorom však veľa vymeškával kvôli častým hnisavým angínam. Teraz ho to konečne začalo baviť.
Sofinka je na klavíri talent. A má aj fyzické predpoklady: dlhé prsty. Pri nej som zistila, že môžu si teoretici hry na klavíri hovoriť čo chcú o správnom úhoze, držaní ruky, začínať s „cipuškami“ a podobne, génius je génius, hrá akoby sám od seba, od prírody dobre, hladká tie klávesy po svojom, a výsledok je super! A Sofia to vie. Ešte vychytať rytmické „muchy“, naučiť sa noty, a bude z nej klaviristka ako „noha.“ Nemyslím, že by bola „zázračné dieťa“ ako napr. Mozart alebo v súčasnosti Emily Bear, ale je dobrá, je fakt dobrá. Po hodine klavíra u svojej výbornej učiteľky som mala vždy veselú, ba povznesenú náladu, akokoľvek biedne som sa pred hodinou v ten deň cítila. Musíme v klavíri pokračovať.
V snahe naučiť Aja teorku som pomýšľala na to, či ho nezačnem učiť na klavíri. Stupnice idú podľa klavíra. Spýtala som sa ho kontrolnú otázku: „Andrejko, ktorý nástroj sa ti viac páči? Gitara alebo klavír?“ V jeho odpovedi jednoznačne zvíťazila gitara! „A klavír sa ti nepáči?“ – „Hm, ani nie.“
Zaujímavé. Môjmu svokrovi sa zas nepáči gitara. Klavír a husle áno, ale gitara nie.
Osobne obdivujem peknú hru takmer na všetkých nástrojoch. A obdivujem šikovných ľudí, tzv. „multiinštrumentalistov.“ Nič to. Na budúci rok pokračujeme s dietkami v hudobke, aj keby som si pritom mala nohy, resp. topánky zodrať.
A Andrej vie aj pekne kresliť!
nedeľa 21. júna 2015
Prieskum
Robím prieskum medzi čitateľmi môjho blogu: chcete, aby som natočila video so svojimi cvikmi? Teoreticky som ich už opísala skôr. Pomáhajú. Predpokladám, že o takého pol roka budem štíhlejšia.
Lebo veru, tučné tety nie sú príťažlivé, kilá robia ženu staršou, štíhle dostanú vraj skôr zamestnanie. Staré matróny sú tak do starého železa.
Ide nám o zdravie, ide nám o krásu, o mladistvý vzhľad. Muži majú radi ŠTÍHLE! A ak ste hoci aj v strednom veku, ale obézna, vyzeráte Nepríťažlivo, pre mladých staro a nie veľmi inteligentne, aj keby ste mali dva doktoráty.
Raz som cestovala vlakom – bola som mladšia a štíhlejšia ako teraz, ale už sa na mne prejavovali príznaky zaguľaťovania – vyšla som z kupé vyvetrať sa v chodbičke pri okne. Partia mladíkov sa usilovala pretisnúť popri mne. Jeden zahlásil:
„Dovolíte, TETA?“
Druhý doložil:
„Snáď pochopí veď hádam má MATURU!“
Nešla som im nadávať, že nie som žiadna teta, a že mám nielen maturitu, ale aj VŠ, ba doktorát, čo oni asi ešte nie. V tej chvíli som si uvedomila krutú realitu starnutia.
X
Napriek tomu mi s pribúdajúcimi rokmi čoraz viac chutilo jesť a nevedela som sa zdržať.
X
Pohľad do zrkadla plus manželove ironicko-sarkastické poznámky mi hovoria, že som to s kilami značne prehnala. Preto cvičím. Moje cviky sú zamerané na členky, ktoré ma najviac bolia, trochu na brucho a na držanie tela.
O pol roka urobím nové video, uvidíte tú postavu! Teda myslím to tak, že budem štíhla kočka, nie že budem širšia. Budem živým dôkazom toho, že moje cviky pomáhajú.
X
Voľakedy som bola jeho „miláčik“, „srdiečko“, „chrobáčik“, dnes len jeho „tučná kamarátka“.
X
„Hej, pani, uhnite s tou batožinou!“ (narážka na môj zadok).
„Hej, veď sa trochu pohni, všade je ťa plno!“
„Uhni sa, nevidíš, že máme úzku kuchyňu?“
X
Stretnú sa dve obézne kamarátky.
- Pani Uhorková, počula som, že tlstnúť znamená starnúť. Je to pravda?
- Áno. A vy koľko máte kíl, pani Cibuľková?
Teda zopakujem ešte raz: ak chce niekto vidieť moje cviky na videu v mojom autentickom podaní, dajte mi vedieť, prosím! Ináč ich nezverejním.
Lebo veru, tučné tety nie sú príťažlivé, kilá robia ženu staršou, štíhle dostanú vraj skôr zamestnanie. Staré matróny sú tak do starého železa.
Ide nám o zdravie, ide nám o krásu, o mladistvý vzhľad. Muži majú radi ŠTÍHLE! A ak ste hoci aj v strednom veku, ale obézna, vyzeráte Nepríťažlivo, pre mladých staro a nie veľmi inteligentne, aj keby ste mali dva doktoráty.
Raz som cestovala vlakom – bola som mladšia a štíhlejšia ako teraz, ale už sa na mne prejavovali príznaky zaguľaťovania – vyšla som z kupé vyvetrať sa v chodbičke pri okne. Partia mladíkov sa usilovala pretisnúť popri mne. Jeden zahlásil:
„Dovolíte, TETA?“
Druhý doložil:
„Snáď pochopí veď hádam má MATURU!“
Nešla som im nadávať, že nie som žiadna teta, a že mám nielen maturitu, ale aj VŠ, ba doktorát, čo oni asi ešte nie. V tej chvíli som si uvedomila krutú realitu starnutia.
X
Napriek tomu mi s pribúdajúcimi rokmi čoraz viac chutilo jesť a nevedela som sa zdržať.
X
Pohľad do zrkadla plus manželove ironicko-sarkastické poznámky mi hovoria, že som to s kilami značne prehnala. Preto cvičím. Moje cviky sú zamerané na členky, ktoré ma najviac bolia, trochu na brucho a na držanie tela.
O pol roka urobím nové video, uvidíte tú postavu! Teda myslím to tak, že budem štíhla kočka, nie že budem širšia. Budem živým dôkazom toho, že moje cviky pomáhajú.
X
Voľakedy som bola jeho „miláčik“, „srdiečko“, „chrobáčik“, dnes len jeho „tučná kamarátka“.
X
„Hej, pani, uhnite s tou batožinou!“ (narážka na môj zadok).
„Hej, veď sa trochu pohni, všade je ťa plno!“
„Uhni sa, nevidíš, že máme úzku kuchyňu?“
X
Stretnú sa dve obézne kamarátky.
- Pani Uhorková, počula som, že tlstnúť znamená starnúť. Je to pravda?
- Áno. A vy koľko máte kíl, pani Cibuľková?
Teda zopakujem ešte raz: ak chce niekto vidieť moje cviky na videu v mojom autentickom podaní, dajte mi vedieť, prosím! Ináč ich nezverejním.
štvrtok 18. júna 2015
Šteklivé historky
Šteklivé historky
CINK
Jeb Bush kandiduje na amerického prezidenta. Voliči mu na transparente odporúčajú: JEB!
Pýtam sa: koho?
CINK
Keď som ešte robila súdnu prekladateľku, chodili za mnou klienti vo všetkých možných denných aj večerných hodinách. Raz sa jedna známa čudovala, keď som jej o 22,00 v telefóne povedala, že jej zavolám neskôr, lebo „ešte odbavím jedného klienta.“
CINK
Raz som svokre kúpila sadu troch misiek z jenského skla. Na ceduľke bol názov: „Trois cocottes“. (čítaj trua kokot). Mala som jej povedať, že dostala do daru tri kokoty? Niééé! La cocotte znamená po francúzsky panvica.
CINK
A viete, ako sa po francúzsky povie jabloň? „pomyjééé“ (pommier. Pomme je jablko, pommier je jablkový strom). Boli sme s odborármi na jarnom výlete v okolí Bruselu. Kolegyne sa nadchýnali nad krásnou rozkvitnutou jabloňou: „Regarde, que bel pommier!“
CINK
Povolanie „upratovačka“ možno elegantnejšie nazvať „kozmetička podlahových krytín“ alebo „portviš baletka.“ Jednu „portviš baletku“ sme mali v podniku, kde som kedysi pracovala. Upratovaniu veľmi neublížila, zato vždy bola perfektne nalíčená a pod mini zásterkou neskrývala krásnu mladú postavu v obtiahnutých elasťákoch a sexy tričku.
CINK
Jedna vrátnička v našom podniku mala super hlášky. Raz prebiehali nejaké opravy na pánskych WC, teda pisoáre sa nemali používať. Náš rozhlas zahlásil: „Prosím pozor! Prosím pozor! Prosíme pánov, aby nepoužívali „pišore“!“
CINK
Jeb Bush kandiduje na amerického prezidenta. Voliči mu na transparente odporúčajú: JEB!
Pýtam sa: koho?
CINK
Keď som ešte robila súdnu prekladateľku, chodili za mnou klienti vo všetkých možných denných aj večerných hodinách. Raz sa jedna známa čudovala, keď som jej o 22,00 v telefóne povedala, že jej zavolám neskôr, lebo „ešte odbavím jedného klienta.“
CINK
Raz som svokre kúpila sadu troch misiek z jenského skla. Na ceduľke bol názov: „Trois cocottes“. (čítaj trua kokot). Mala som jej povedať, že dostala do daru tri kokoty? Niééé! La cocotte znamená po francúzsky panvica.
CINK
A viete, ako sa po francúzsky povie jabloň? „pomyjééé“ (pommier. Pomme je jablko, pommier je jablkový strom). Boli sme s odborármi na jarnom výlete v okolí Bruselu. Kolegyne sa nadchýnali nad krásnou rozkvitnutou jabloňou: „Regarde, que bel pommier!“
CINK
Povolanie „upratovačka“ možno elegantnejšie nazvať „kozmetička podlahových krytín“ alebo „portviš baletka.“ Jednu „portviš baletku“ sme mali v podniku, kde som kedysi pracovala. Upratovaniu veľmi neublížila, zato vždy bola perfektne nalíčená a pod mini zásterkou neskrývala krásnu mladú postavu v obtiahnutých elasťákoch a sexy tričku.
CINK
Jedna vrátnička v našom podniku mala super hlášky. Raz prebiehali nejaké opravy na pánskych WC, teda pisoáre sa nemali používať. Náš rozhlas zahlásil: „Prosím pozor! Prosím pozor! Prosíme pánov, aby nepoužívali „pišore“!“
sobota 13. júna 2015
Prečo ruže?
Prečo ruže?
Pestujem na rodinných hroboch popínavé ruže. Mám predstavu, že sa budú pekne ovíjať okolo pomníka. Sú to však háklivé kvety. Preto musím na cintorín každý deň. Každý deň k mamičke.
Ruža kráľovná
Kraľuje medzi kvetmi. Vznešená, krásna, pritom krehká a nežná.
Dočasná
je jej krása. Z rozpuku po rozkvet – a potom rýchle vädnutie. Podobne je to aj so ženskou krásou.
Netýkavka
Bráni sa tŕňmi. Neberte mi moju nevinnosť, lebo vás dokrvavím!
Vytrvalá
Aj napriek škodcom na listoch rastie a kvitne. Raz postrekujem, raz prihnojujem. Hnojivo zaberá viac. Ruže rastú ako divé. A s nimi aj molice, malé biele svinstvo na listoch a pukoch. Kto zvíťazí?
Vďačná
Za starostlivosť ponúka krásu a vôňu.
Symbol dočasnosti
Ako tvoj život. Vyrašíš, rozkvitneš, navštívia ťa choroby a strasti, ale ako-tak dožiješ. A potom zvädneš.
Pestujem na rodinných hroboch popínavé ruže. Mám predstavu, že sa budú pekne ovíjať okolo pomníka. Sú to však háklivé kvety. Preto musím na cintorín každý deň. Každý deň k mamičke.
Ruža kráľovná
Kraľuje medzi kvetmi. Vznešená, krásna, pritom krehká a nežná.
Dočasná
je jej krása. Z rozpuku po rozkvet – a potom rýchle vädnutie. Podobne je to aj so ženskou krásou.
Netýkavka
Bráni sa tŕňmi. Neberte mi moju nevinnosť, lebo vás dokrvavím!
Vytrvalá
Aj napriek škodcom na listoch rastie a kvitne. Raz postrekujem, raz prihnojujem. Hnojivo zaberá viac. Ruže rastú ako divé. A s nimi aj molice, malé biele svinstvo na listoch a pukoch. Kto zvíťazí?
Vďačná
Za starostlivosť ponúka krásu a vôňu.
Symbol dočasnosti
Ako tvoj život. Vyrašíš, rozkvitneš, navštívia ťa choroby a strasti, ale ako-tak dožiješ. A potom zvädneš.
streda 10. júna 2015
Andrejkov koncert
Keďže
- Andrej chodí na gitaru už druhý rok, ale prvý rok bola prípravka, takže oficiálne je v 1. ročníku
- Sofinka ešte oficiálne nechodí, a už je na youtube
- Sofinka dostala po koncerte darček
- so Sofinkou sme boli po koncerte na pizzu
je aj Andrejko
- na youtube: P1030070 kópia
- dostal darček
- boli sme na pizzu
- Andrej chodí na gitaru už druhý rok, ale prvý rok bola prípravka, takže oficiálne je v 1. ročníku
- Sofinka ešte oficiálne nechodí, a už je na youtube
- Sofinka dostala po koncerte darček
- so Sofinkou sme boli po koncerte na pizzu
je aj Andrejko
- na youtube: P1030070 kópia
- dostal darček
- boli sme na pizzu
Etterbeek
ETTERBEEK
Mám rada tú štvrť. Je pomerne pokojná, ulice sú úzke, kľukaté, je tu hodne škôl, malých detí, viacero rohových obchodíkov s potravinami, blízko do parkov Cinquantennaire, Leopold a J.F.Hap, supermarché GB na Place Jourdan, kam chodím takmer denne nakupovať, malebné krčmičky (nechodím do nich, sú plné chlapov hrajúcich karty, ale nie veľmi opitých a nebezpečných), žije tu viacero černošských rodín, ale správaním sa nijako nelíšia od ľudí svetlejšej pleti – bývam si tu ako v malom meste uprostred veľkomesta. A pritom pomerne blízko do roboty.
Z okna obývacej kuchyne vidím budovu školy, ale náprotivné okná skrývajú akési kabinety, väčšinou sú na nich zatiahnuté závesy, alebo majú mliečne sklá, a takmer nikdy tam nikto nie je. Zo spálne mám výhľad na tehlový múr. Nie je to nijaké terno, ale aspoň mi nikto nenakúka do súkromia.
Čo mi vadí na všetkých okolitých oknách? Že poniektoré sú neuveriteľne špinavé. Áno, je pravda, že ulicu Louis Hap dosť dlho rekonštruovali, prerábali cestu, vytrhali dlažobné kocky aj asfalt a dávali nové. Ale skončili po Vianociach. Poniektorí ľudkovia však majú na oknách špinu ešte spred Vianoc – a to už máme, prosím pekne, po Veľkej noci! Sama som sa popri nich pokazila. Už si musím umyť v dohľadnej dobe obloky.
Kým opravovali ulicu, každé ráno pravidelne o siedmej začali hučať veľké autá, bagre, vŕtačky. Ba raz aj v nedeľu ráno od tretej do štvrtej. Zrejme stavbári nechceli ľuďom rušiť nedeľnú idylku, preto si chceli robotu rýchle odbaviť v noci, neuvedomujúc si pritom, umelci jedni, že zbíjačky uprostred noci dokážu zobudiť aj ľudí s omnoho menej čujným spánkom, než mám ja. Ale to sa stalo iba raz.
Od februára ma budieva nádherný spev vtáčikov. Najmä jeden, beťár malý, sadne si na strechu náprotivného domu a ako trilkuje, tak trilkuje. Postupne sa k nemu pridávajú ďalší. Najkrajšie spievajú v máji.
Psina, že ulica je pomenovaná po Louisovi Hapovi – a neďaleko je park, pomenovaný po Jeanovi Felixovi Hapovi. Louis Hap bol kresťanský vychovávateľ mládeže, ten druhý maliar, umelec. Park je riešený veľmi malebne, je strážený, na noc sa zamyká a má iba určité otváracie hodiny. Zrejme preto, že je domovom poniektorých veľmi vzácnych druhov rastlín a zvieratiek. Ale necítim sa v ňom tak príjemne ako v parku Cinquantennaire, či parku Leopold. Asi práve preto, že ho zamykajú a že je tam dosť málo ľudí.
Svoj charizmatický byt som spomínala v predošlej kapitolke. Mám ho rada ja s jeho „muchami.“
Rada sa pozerám z okna na ulicu. Dva pohľady som sa pokúsila zvečniť v básničkách:
Súmrak nad ulicou Louis Hap
Nad ulicou Louis Hap je zavesené nebo,
S ústím ulice zviera pravý uhol
A mraky plynú uhlopriečne.
Večer ich pozorujem z okna:
Rôzne odtiene sivej,
Prežiarené západom slnka,
Nad nimi ružovkasté pásy,
Pekný kontrast – niečo pre maliara.
Pokojne trónia nad cik-cakmi domov,
Komínmi, strieškami, balkónikmi,
Vežičkami, obrubami.
Zapadá slnko nad ulicou Louis Hap.
V byte sa stmieva, cédečko hrá,
Ale ulica ešte žije autami, chodcami,
Osamelými bežcami.
Dodávka so zmrzlinou vyhráva
Svoju zvončekovú melódiu
Do ticha večera.
Aspoň nie som sama.
Po štyroch mesiacoch
Usína večer.
Roztopašné počasie
Na sklonku augusta.
Po spŕške dažďa
Zasvietilo slnko
Pomedzi kvapky tíchnuceho dažďa
Pokojný pondelkový večer
Usína pri telke.
Aj rozšantení černoškovia išli domov,
Pozajtra začína škola.
V predtuche choroby
Počúvam tikot hodín
A Karla Plíhala:
...“kolikže času jí zbývá...“
Nuž ale čo to, čo to? Akosi som sa rozcítila: to sa nemalo stať! Veď tá choroba nakoniec nebola! Alebo stále je? Rýchle veselú historku z našej štvrte:
Keď ma bol navštíviť brat Jožko s nemeckou manželkou Gabikou – žijú v Nemecku, a hoci sú na tom po materiálnej stránke veľmi dobre, môj byt na nich urobil dobrý dojem, aspoň tak tvrdili. Jožko zahlásil, že jemu k šťastiu veľa netreba, stačí, že má kam hlavu skloniť a ráno si môže dať príjemnú horúcu sprchu. Zdúpnela som: práve mi netiekla teplá voda! No našťastie – neviem, či na moje prosíkanie robotníkov na ulici deň vopred, alebo riadením osudu, teplá voda na nasledujúce ráno tiekla! Bola som happy. Veľmi dobre mi urobil aj fakt, že som mohla bratovi vyplatiť zvyšok peňazí, ktoré nám požičal už dávno na auto – každý rok sme mu pomaličky splácali a teraz – po štyroch mesiacoch práce v Bruseli, som mu mohla šmahom ruky dať zvyšok. Gabika sa nadchýnala. že je v Bruseli, občas vyťukala na mobile číslo nejakej známej a len tak z reči do reči zahlásila, že je práve v Bruseli u švagrinej. To som nechápala! Ten Brusel asi musí byť v očiach ľudí po Európe nejaký raj na zemi. Nuž, on aj občas je, som rada, že tu som, že bývam v hlavnom meste Európy, v pokojnej štvrti Etterbeek.
Mám rada tú štvrť. Je pomerne pokojná, ulice sú úzke, kľukaté, je tu hodne škôl, malých detí, viacero rohových obchodíkov s potravinami, blízko do parkov Cinquantennaire, Leopold a J.F.Hap, supermarché GB na Place Jourdan, kam chodím takmer denne nakupovať, malebné krčmičky (nechodím do nich, sú plné chlapov hrajúcich karty, ale nie veľmi opitých a nebezpečných), žije tu viacero černošských rodín, ale správaním sa nijako nelíšia od ľudí svetlejšej pleti – bývam si tu ako v malom meste uprostred veľkomesta. A pritom pomerne blízko do roboty.
Z okna obývacej kuchyne vidím budovu školy, ale náprotivné okná skrývajú akési kabinety, väčšinou sú na nich zatiahnuté závesy, alebo majú mliečne sklá, a takmer nikdy tam nikto nie je. Zo spálne mám výhľad na tehlový múr. Nie je to nijaké terno, ale aspoň mi nikto nenakúka do súkromia.
Čo mi vadí na všetkých okolitých oknách? Že poniektoré sú neuveriteľne špinavé. Áno, je pravda, že ulicu Louis Hap dosť dlho rekonštruovali, prerábali cestu, vytrhali dlažobné kocky aj asfalt a dávali nové. Ale skončili po Vianociach. Poniektorí ľudkovia však majú na oknách špinu ešte spred Vianoc – a to už máme, prosím pekne, po Veľkej noci! Sama som sa popri nich pokazila. Už si musím umyť v dohľadnej dobe obloky.
Kým opravovali ulicu, každé ráno pravidelne o siedmej začali hučať veľké autá, bagre, vŕtačky. Ba raz aj v nedeľu ráno od tretej do štvrtej. Zrejme stavbári nechceli ľuďom rušiť nedeľnú idylku, preto si chceli robotu rýchle odbaviť v noci, neuvedomujúc si pritom, umelci jedni, že zbíjačky uprostred noci dokážu zobudiť aj ľudí s omnoho menej čujným spánkom, než mám ja. Ale to sa stalo iba raz.
Od februára ma budieva nádherný spev vtáčikov. Najmä jeden, beťár malý, sadne si na strechu náprotivného domu a ako trilkuje, tak trilkuje. Postupne sa k nemu pridávajú ďalší. Najkrajšie spievajú v máji.
Psina, že ulica je pomenovaná po Louisovi Hapovi – a neďaleko je park, pomenovaný po Jeanovi Felixovi Hapovi. Louis Hap bol kresťanský vychovávateľ mládeže, ten druhý maliar, umelec. Park je riešený veľmi malebne, je strážený, na noc sa zamyká a má iba určité otváracie hodiny. Zrejme preto, že je domovom poniektorých veľmi vzácnych druhov rastlín a zvieratiek. Ale necítim sa v ňom tak príjemne ako v parku Cinquantennaire, či parku Leopold. Asi práve preto, že ho zamykajú a že je tam dosť málo ľudí.
Svoj charizmatický byt som spomínala v predošlej kapitolke. Mám ho rada ja s jeho „muchami.“
Rada sa pozerám z okna na ulicu. Dva pohľady som sa pokúsila zvečniť v básničkách:
Súmrak nad ulicou Louis Hap
Nad ulicou Louis Hap je zavesené nebo,
S ústím ulice zviera pravý uhol
A mraky plynú uhlopriečne.
Večer ich pozorujem z okna:
Rôzne odtiene sivej,
Prežiarené západom slnka,
Nad nimi ružovkasté pásy,
Pekný kontrast – niečo pre maliara.
Pokojne trónia nad cik-cakmi domov,
Komínmi, strieškami, balkónikmi,
Vežičkami, obrubami.
Zapadá slnko nad ulicou Louis Hap.
V byte sa stmieva, cédečko hrá,
Ale ulica ešte žije autami, chodcami,
Osamelými bežcami.
Dodávka so zmrzlinou vyhráva
Svoju zvončekovú melódiu
Do ticha večera.
Aspoň nie som sama.
Po štyroch mesiacoch
Usína večer.
Roztopašné počasie
Na sklonku augusta.
Po spŕške dažďa
Zasvietilo slnko
Pomedzi kvapky tíchnuceho dažďa
Pokojný pondelkový večer
Usína pri telke.
Aj rozšantení černoškovia išli domov,
Pozajtra začína škola.
V predtuche choroby
Počúvam tikot hodín
A Karla Plíhala:
...“kolikže času jí zbývá...“
Nuž ale čo to, čo to? Akosi som sa rozcítila: to sa nemalo stať! Veď tá choroba nakoniec nebola! Alebo stále je? Rýchle veselú historku z našej štvrte:
Keď ma bol navštíviť brat Jožko s nemeckou manželkou Gabikou – žijú v Nemecku, a hoci sú na tom po materiálnej stránke veľmi dobre, môj byt na nich urobil dobrý dojem, aspoň tak tvrdili. Jožko zahlásil, že jemu k šťastiu veľa netreba, stačí, že má kam hlavu skloniť a ráno si môže dať príjemnú horúcu sprchu. Zdúpnela som: práve mi netiekla teplá voda! No našťastie – neviem, či na moje prosíkanie robotníkov na ulici deň vopred, alebo riadením osudu, teplá voda na nasledujúce ráno tiekla! Bola som happy. Veľmi dobre mi urobil aj fakt, že som mohla bratovi vyplatiť zvyšok peňazí, ktoré nám požičal už dávno na auto – každý rok sme mu pomaličky splácali a teraz – po štyroch mesiacoch práce v Bruseli, som mu mohla šmahom ruky dať zvyšok. Gabika sa nadchýnala. že je v Bruseli, občas vyťukala na mobile číslo nejakej známej a len tak z reči do reči zahlásila, že je práve v Bruseli u švagrinej. To som nechápala! Ten Brusel asi musí byť v očiach ľudí po Európe nejaký raj na zemi. Nuž, on aj občas je, som rada, že tu som, že bývam v hlavnom meste Európy, v pokojnej štvrti Etterbeek.
nedeľa 7. júna 2015
Realitka a bývanie v Európskej štvrti
REALITKA A BÝVANIE V EURÓPSKEJ ŠTVRTI
Začnem postavami. Poznám ich niekoľkých. Manuel, alebo Manu, už tam tuším nepracuje, by predal chladničku aj Eskimákovi. Jean-Marc, ktorý napodobňuje šéfa Erica, ale nevie pravopis, šéf Eric, ktorý podľa Brity vyzerá ako surfer, podľa kolegov ako divoký muž z lesa – úžasne bohatý, lebo prenajíma vyše 20 bytov za veľké prachy – neviem ako tie ostatné, ale môj má veľa nedostatkov (za veľké prachy). Mladý Eric – majster diplomacie. Angelo – údržbár, keď povie, že príde zajtra, nečakaj ho nikdy, keď povie, že príde dnes, čakaj ho asi o týždeň – a keď sa vyhovára a posiela ťa za Danielom, znamená to, že situácia je chúlostivá a tvoj problém pravdepodobne nemožno vyriešiť. Serge, ten sa aspoň vie správať a vypočuje človeka. Zariadil mi opravu TV satelitu.
Nuž, taká podarená skupinka je to. Obchody im idú, lebo v Bruseli žije mnoho cudzincov a noví stále prichádzajú. Počula som, že Belgičania, majitelia realitných kancelárií, prenajímajú staré schátrané byty v centre za vysoké ceny cudzincom, a sami bývajú v pekných vilkách na okraji mesta. Neviem, či to platí o všetkých. Isté však je, že veľa domorodcov podniká vo sfére predaja alebo prenájmu bytových priestorov. Vidieť to na množstve inzerátov v dennej tlači, v časopise VLAN, v týždenníku BULLETIN, aj to možno zažiť empiricky – skoro na každom druhom dome je ceduľka: A louer, offices to let, studio/flat/appartment to let, ba raz sa mi stalo, že keď som si prezerala byty na jednej ceduli, pristúpil ku mne chlapík s otázkou, či hľadám byt a ihneď mi núkal svoje služby, vraj popri zamestnaní vedie aj malú realitku. Iný pán ma na ulici zastavil, keď počul, že som v obchode povedala, že som zo Slovenska. Bola to súkromná osoba s jedným prázdnym bytom navyše a otázkou, koľko má pýtať. Odpovedala som mu v snahe pomôcť ďalšiemu úbohému cudzincovi, že 500 eur (na Brusel veľmi slušná cena), ale že najprv musí byt kompletne zariadiť. Máličko zosmutnel.
Majitelia realitných kancelárií sú však omnoho prešibanejší. Vedia, že ťa majú vo svojej moci, pretože na ulici bývať nemôžeš. Ceny sa zvyšujú úmerne blízkosti k Európskej štvrti.
Veru, zdá sa, že ponuka prevyšuje dopyt. Ale aká ponuka! Niektoré v inzeráte vychválené (a lacné) byty stačí raz uvidieť, aby sa ti zdvihol žalúdok! Veru, ešte som nestretla euroúradníka, ktorý by bol na prvýkrát spokojný so svojím bývaním a ktorý by tvrdil, že nájsť si bývanie v Bruseli je jednoduchá vec.
Keď som mala začať pracovať v Bruseli, nevedela som, ako to chodí, a okrem toho som vedela slabo po francúzsky. Preto som hľadala byt cez internet. Našla som maličkú garsónku blízko Schumana. V máji 2004 som v nej za tých 700 eur vydržala. Dusila som sa tam, samozrejme som túžila po zmene. Kolegyňa mi dala typ na inú, väčšiu garsónku, ktorú zhodou okolností prenajímala dievčina z našej roboty, anglická prekladateľka. Nebol to veľmi dobrý nápad. Odporúčam vám, milí čitatelia, ak si chcete nájsť priateľov v inom oddelení, NIKDY si od nich neprenajímajte byt. Byt bol veľmi blízko roboty, prízemný, ale tmavý, hoci jednu stenu skoro celú tvorili sklenené dvere do dvorčeka, v ktorom som si párkrát posedela s priateľmi. Byt bol aj čistý, zariadený skromne nábytkom z IKEY, ale to mi neprekážalo. Skôr chlad. Preto som tam ostala tri mesiace a potom som sa presťahovala do svojho terajšieho bytu na ulici Louis Hap. Sprostredkovala mi ho spomínaná realitná kancelária.
Môj terajší „wigwam“ je tiež blízko práce, hoci musím urobiť viac krokov než predtým. Ale to nič, pohybovať sa musím. Aspoň trochu. Som v pokojnej štvrti Etterbeek. Chválim si ju napriek typickej bruselskej špine.
V byte sa cítim príjemne. Je priestranný, svetlý. Teoreticky by sa u mňa mohlo vyspať 6-8 ľudí. Miesta je tu aj na tancovanie. Mám pekné schody na mezanín, na ktorých sa dajú cvičiť cviky na posilňovanie nôh. V zime rada posedím na dolných schodíkoch blízko radiátora, knižka v ruke.
Svetlo funguje sporadicky. V kuchyni zhasína v pravidelných intervaloch – a nie je to chyba žiarovky. Asi napíšem majiteľovi list, pretože spojiť sa s ním telefonicky je ozajstný kumšt.
V zime hriali radiátory ako chceli. Zopár týždňov som spala v obývačke, lebo spálňa bola studená. Angelo mi vysvetlil pointu: nikdy nesmieš radiátor CELKOM vypnúť, lebo potom ho už nezapneš! Nuž nevadí, aspoň mám zmenu, raz spím v jednej, inokedy v druhej miestnosti. Teoreticky by som mohla aj na mezaníne.
S elektrickým sporákom sa dejú záhady. Dve zo štyroch platní sa síce po zapnutí zasvietia, ale každú minútu sa vypínajú. Rúra má tiež svoje „muchy.“ Ale veď kto by ich nemal?
Schránku na poštu máme všetci obyvatelia domu spoločnú, je to vlastne drevená krabica upevnená z vnútornej strany vchodových dverí, spodok má labilný, pošta z nej padá na zem. Minule som hľadala oznámenie o doporučenej listovej zásielke a v kope listov na zemi som našla niekoľko starších faktúr na moju adresu. Aspoň je to zaujímavé. Si zvedavý, či ti niekto nepísal? Poprehrabuj sa v pošte. Možno nájdeš nejakú zaujímavú reklamu, dozvieš sa čo-to o ostatných obyvateľoch v dome. Mnohí z tých, ktorým chodia početné listové zásielky, tu už dávno nebývajú. To nič. Uvažuješ o tom, aký tu viedli život, akej boli národnosti, či bývali s rodinou alebo sami. Tak som natrafila na obálku s poštou pre pána Gérarda Philippa. Premýšľala som o ňom:
Gérard Philippe
Snívam o tebe, drahý Gérard.
Predstav si, niekto ti ukradol meno.
Akýsi Philippe Gérard.
Ani neviem ako vyzerá.
K pošte sa nehlási.
Možno je guľatý a plešatý,
možno má chybný chrup.
Možno je čierny, možno žltý,
ostane pre mňa záhadou.
Ó, Gérard Philippe, ty idol žien,
ozdoba môjho zošitka s výstrižkami hercov.
Ty to už isto vieš,
že tu dole
je dôležitý výzor,
ale hore niečo iné...
My to však stále nie a nie pochopiť.
Pán Philippe Gérard,
prepáčte rodičom,
že si s vami zahrali túto hru.
Možno vám chceli uľahčiť život.
„Á, tak to je pán GÉRARD Philippe?
Potomok slávneho herca?
Nech sa páči ďalej...
Ale áno, v reklame sa pre vás určite nejaké to miesto nájde...“
A možno im to nevyšlo,
lebo výzorom skôr pripomínate
Danyho de Vitto
a meno Gérard Philippe sa pre vás
jednoducho NEHODÍ.
Úzke drevené schody do bytu nie sú veľmi strmé, dá sa po nich hravo vybehnúť, len by som mala menej jesť, aby som po nich vyšla aj o rok. Zámok na dverách mám dobrý, ibaže samotné dvere a zárubňa už zažili alebo vlámanie, alebo pokus o vlámanie. Cez vydlabané škáry v dreve sa príjemne vetrá. Ináč hovorila mi mladá susedka z bytu na hornom poschodí, že ju vykradli. Vraj ja mám šťastie, že bývam na prvom poschodí. Lebo zlodeji najčastejšie rabujú byty na prízemí alebo na najvrchnejšom poschodí, kde sa s menšou pravdepodobnosťou môžu stretnúť s nejakým obyvateľom domu, idúcim po úzkych schodoch.
Hovorila som o elektrine? Určite áno. Lebo je ´very special´, alebo ak chcete, ´très spécial´. Raz zhasínajú žiarovky v obývačke, inokedy v kuchyni. Zdá sa, že lajdácky spravená inštalácia jednoducho nevládze uniesť väčšie napätie. Telka asi tiež s tým súvisí. Po opakovanom výpadku signálu mi dali už tretiu satelitnú skrinku, teraz však chytám skoro výlučne iba nemecké programy, sem-tam francúzsky. Občas mi nefunguje zvuk. Vtedy stačí poriadne dupnúť na určitom mieste v obývačke – a zvuk sa zázračne zapne! Alebo poriadne pobúchať po televízore. No povedzte, v ktorom byte by som zažila toľko švandy?
Alebo radiátor v spálni: leto, vonku 33 stupňov – radiátor hreje! Zima – je studený ako psí ňucháč. Mám však šťastie: v zime mi radiátory nehučia ako ľuďom na vyšších poschodiach. Sú úplne nehlučné, najmä tie studené. To neva. Tie dva hrejúce vydajú tepla na celý byt. Rada sa k nim pritláčam stehnami a nechávam prúdiť teplo celým telom.
Vrchol belgickej dômyselnosti sú okná. Dvojité sklá, plastové, OK. Ale horná časť - malé priečne okienko sa vôbec nedá zvonku umyť, pretože sa nedá otvoriť. Párkrát som balansovala na stoličke s portvišom, na ktorý som ovinula handru, nakláňala sa, prehýnala v páse v snahe umyť tie tabličky zvonka. Ale poriadne som to nedokázala. Neriskujem, že vypadnem z okna, alebo že mi spadne portviš a zraní niekoho na chodníku.
Ale všetky spomínané peripetie s mojím bytom sú drobnosti. Byt je priateľský, domácky. Páči sa mi nábytok, zariadenie, príbory, taniere, nová automatická pračka, ktorú som si vyžiadala namiesto pôvodnej umývačky riadu, nový hriankovač, ktorý som si „vybojovala“ , keď mi starý skapal takým štýlom, že som takmer vyhorela. Bola som v sprche a hrianky sa medzitým pálili na uhlíky. Zabudli vyskočiť. „Vybojovať si“ niečo od majiteľa znamená otravovať v realitke osobne aj telefonicky aspoň desaťkrát v priebehu dvoch týždňov.
Ranná rozcvička v mojom byte je nádhera. V obývačke nedupem, lebo na drevenej dlážke sa to dosť ozýva. Radšej vo svojej americkej kuchynke. Vymyslela som si sériu cvikov prostných, aj na náradí, t.j. na spomínaných schodoch, zábradlí, gauči, posteli. Aj susedka Brita nado mnou cvičí, ibaže usilovnejšie. Potom si ide zabehať do parku Cinquantenaire pár kolečiek, a je to obrovský park. Obdivujem ju za to. Jeden mládenec si nosí po schodoch hore bicykel, hneď počujem, kedy ide domov.
Uvažujem o tom, že sa presťahujem do menšieho bytu. Najmä ak sa ukáže, že žiadne z deciek, ani manžel sem za mnou neprídu. Čakali by ma však ďalšie poťahovačky s realitkami, a ktovie, či by som sa v novom byte cítila lepšie než v tomto? Objavila som spanie na mezaníne. Je to nádhera! Aj keď párkrát v noci potrebujem na záchod a kvôli tomu musím zbehnúť dolu schodmi. Je to dobrý cvik. Zbehnem dolu schodmi, zabehnem na záchod, opäť vybehnem a vankúš si dám tam, kde som predtým mala nohy. Život je ustavičná zmena!
Začnem postavami. Poznám ich niekoľkých. Manuel, alebo Manu, už tam tuším nepracuje, by predal chladničku aj Eskimákovi. Jean-Marc, ktorý napodobňuje šéfa Erica, ale nevie pravopis, šéf Eric, ktorý podľa Brity vyzerá ako surfer, podľa kolegov ako divoký muž z lesa – úžasne bohatý, lebo prenajíma vyše 20 bytov za veľké prachy – neviem ako tie ostatné, ale môj má veľa nedostatkov (za veľké prachy). Mladý Eric – majster diplomacie. Angelo – údržbár, keď povie, že príde zajtra, nečakaj ho nikdy, keď povie, že príde dnes, čakaj ho asi o týždeň – a keď sa vyhovára a posiela ťa za Danielom, znamená to, že situácia je chúlostivá a tvoj problém pravdepodobne nemožno vyriešiť. Serge, ten sa aspoň vie správať a vypočuje človeka. Zariadil mi opravu TV satelitu.
Nuž, taká podarená skupinka je to. Obchody im idú, lebo v Bruseli žije mnoho cudzincov a noví stále prichádzajú. Počula som, že Belgičania, majitelia realitných kancelárií, prenajímajú staré schátrané byty v centre za vysoké ceny cudzincom, a sami bývajú v pekných vilkách na okraji mesta. Neviem, či to platí o všetkých. Isté však je, že veľa domorodcov podniká vo sfére predaja alebo prenájmu bytových priestorov. Vidieť to na množstve inzerátov v dennej tlači, v časopise VLAN, v týždenníku BULLETIN, aj to možno zažiť empiricky – skoro na každom druhom dome je ceduľka: A louer, offices to let, studio/flat/appartment to let, ba raz sa mi stalo, že keď som si prezerala byty na jednej ceduli, pristúpil ku mne chlapík s otázkou, či hľadám byt a ihneď mi núkal svoje služby, vraj popri zamestnaní vedie aj malú realitku. Iný pán ma na ulici zastavil, keď počul, že som v obchode povedala, že som zo Slovenska. Bola to súkromná osoba s jedným prázdnym bytom navyše a otázkou, koľko má pýtať. Odpovedala som mu v snahe pomôcť ďalšiemu úbohému cudzincovi, že 500 eur (na Brusel veľmi slušná cena), ale že najprv musí byt kompletne zariadiť. Máličko zosmutnel.
Majitelia realitných kancelárií sú však omnoho prešibanejší. Vedia, že ťa majú vo svojej moci, pretože na ulici bývať nemôžeš. Ceny sa zvyšujú úmerne blízkosti k Európskej štvrti.
Veru, zdá sa, že ponuka prevyšuje dopyt. Ale aká ponuka! Niektoré v inzeráte vychválené (a lacné) byty stačí raz uvidieť, aby sa ti zdvihol žalúdok! Veru, ešte som nestretla euroúradníka, ktorý by bol na prvýkrát spokojný so svojím bývaním a ktorý by tvrdil, že nájsť si bývanie v Bruseli je jednoduchá vec.
Keď som mala začať pracovať v Bruseli, nevedela som, ako to chodí, a okrem toho som vedela slabo po francúzsky. Preto som hľadala byt cez internet. Našla som maličkú garsónku blízko Schumana. V máji 2004 som v nej za tých 700 eur vydržala. Dusila som sa tam, samozrejme som túžila po zmene. Kolegyňa mi dala typ na inú, väčšiu garsónku, ktorú zhodou okolností prenajímala dievčina z našej roboty, anglická prekladateľka. Nebol to veľmi dobrý nápad. Odporúčam vám, milí čitatelia, ak si chcete nájsť priateľov v inom oddelení, NIKDY si od nich neprenajímajte byt. Byt bol veľmi blízko roboty, prízemný, ale tmavý, hoci jednu stenu skoro celú tvorili sklenené dvere do dvorčeka, v ktorom som si párkrát posedela s priateľmi. Byt bol aj čistý, zariadený skromne nábytkom z IKEY, ale to mi neprekážalo. Skôr chlad. Preto som tam ostala tri mesiace a potom som sa presťahovala do svojho terajšieho bytu na ulici Louis Hap. Sprostredkovala mi ho spomínaná realitná kancelária.
Môj terajší „wigwam“ je tiež blízko práce, hoci musím urobiť viac krokov než predtým. Ale to nič, pohybovať sa musím. Aspoň trochu. Som v pokojnej štvrti Etterbeek. Chválim si ju napriek typickej bruselskej špine.
V byte sa cítim príjemne. Je priestranný, svetlý. Teoreticky by sa u mňa mohlo vyspať 6-8 ľudí. Miesta je tu aj na tancovanie. Mám pekné schody na mezanín, na ktorých sa dajú cvičiť cviky na posilňovanie nôh. V zime rada posedím na dolných schodíkoch blízko radiátora, knižka v ruke.
Svetlo funguje sporadicky. V kuchyni zhasína v pravidelných intervaloch – a nie je to chyba žiarovky. Asi napíšem majiteľovi list, pretože spojiť sa s ním telefonicky je ozajstný kumšt.
V zime hriali radiátory ako chceli. Zopár týždňov som spala v obývačke, lebo spálňa bola studená. Angelo mi vysvetlil pointu: nikdy nesmieš radiátor CELKOM vypnúť, lebo potom ho už nezapneš! Nuž nevadí, aspoň mám zmenu, raz spím v jednej, inokedy v druhej miestnosti. Teoreticky by som mohla aj na mezaníne.
S elektrickým sporákom sa dejú záhady. Dve zo štyroch platní sa síce po zapnutí zasvietia, ale každú minútu sa vypínajú. Rúra má tiež svoje „muchy.“ Ale veď kto by ich nemal?
Schránku na poštu máme všetci obyvatelia domu spoločnú, je to vlastne drevená krabica upevnená z vnútornej strany vchodových dverí, spodok má labilný, pošta z nej padá na zem. Minule som hľadala oznámenie o doporučenej listovej zásielke a v kope listov na zemi som našla niekoľko starších faktúr na moju adresu. Aspoň je to zaujímavé. Si zvedavý, či ti niekto nepísal? Poprehrabuj sa v pošte. Možno nájdeš nejakú zaujímavú reklamu, dozvieš sa čo-to o ostatných obyvateľoch v dome. Mnohí z tých, ktorým chodia početné listové zásielky, tu už dávno nebývajú. To nič. Uvažuješ o tom, aký tu viedli život, akej boli národnosti, či bývali s rodinou alebo sami. Tak som natrafila na obálku s poštou pre pána Gérarda Philippa. Premýšľala som o ňom:
Gérard Philippe
Snívam o tebe, drahý Gérard.
Predstav si, niekto ti ukradol meno.
Akýsi Philippe Gérard.
Ani neviem ako vyzerá.
K pošte sa nehlási.
Možno je guľatý a plešatý,
možno má chybný chrup.
Možno je čierny, možno žltý,
ostane pre mňa záhadou.
Ó, Gérard Philippe, ty idol žien,
ozdoba môjho zošitka s výstrižkami hercov.
Ty to už isto vieš,
že tu dole
je dôležitý výzor,
ale hore niečo iné...
My to však stále nie a nie pochopiť.
Pán Philippe Gérard,
prepáčte rodičom,
že si s vami zahrali túto hru.
Možno vám chceli uľahčiť život.
„Á, tak to je pán GÉRARD Philippe?
Potomok slávneho herca?
Nech sa páči ďalej...
Ale áno, v reklame sa pre vás určite nejaké to miesto nájde...“
A možno im to nevyšlo,
lebo výzorom skôr pripomínate
Danyho de Vitto
a meno Gérard Philippe sa pre vás
jednoducho NEHODÍ.
Úzke drevené schody do bytu nie sú veľmi strmé, dá sa po nich hravo vybehnúť, len by som mala menej jesť, aby som po nich vyšla aj o rok. Zámok na dverách mám dobrý, ibaže samotné dvere a zárubňa už zažili alebo vlámanie, alebo pokus o vlámanie. Cez vydlabané škáry v dreve sa príjemne vetrá. Ináč hovorila mi mladá susedka z bytu na hornom poschodí, že ju vykradli. Vraj ja mám šťastie, že bývam na prvom poschodí. Lebo zlodeji najčastejšie rabujú byty na prízemí alebo na najvrchnejšom poschodí, kde sa s menšou pravdepodobnosťou môžu stretnúť s nejakým obyvateľom domu, idúcim po úzkych schodoch.
Hovorila som o elektrine? Určite áno. Lebo je ´very special´, alebo ak chcete, ´très spécial´. Raz zhasínajú žiarovky v obývačke, inokedy v kuchyni. Zdá sa, že lajdácky spravená inštalácia jednoducho nevládze uniesť väčšie napätie. Telka asi tiež s tým súvisí. Po opakovanom výpadku signálu mi dali už tretiu satelitnú skrinku, teraz však chytám skoro výlučne iba nemecké programy, sem-tam francúzsky. Občas mi nefunguje zvuk. Vtedy stačí poriadne dupnúť na určitom mieste v obývačke – a zvuk sa zázračne zapne! Alebo poriadne pobúchať po televízore. No povedzte, v ktorom byte by som zažila toľko švandy?
Alebo radiátor v spálni: leto, vonku 33 stupňov – radiátor hreje! Zima – je studený ako psí ňucháč. Mám však šťastie: v zime mi radiátory nehučia ako ľuďom na vyšších poschodiach. Sú úplne nehlučné, najmä tie studené. To neva. Tie dva hrejúce vydajú tepla na celý byt. Rada sa k nim pritláčam stehnami a nechávam prúdiť teplo celým telom.
Vrchol belgickej dômyselnosti sú okná. Dvojité sklá, plastové, OK. Ale horná časť - malé priečne okienko sa vôbec nedá zvonku umyť, pretože sa nedá otvoriť. Párkrát som balansovala na stoličke s portvišom, na ktorý som ovinula handru, nakláňala sa, prehýnala v páse v snahe umyť tie tabličky zvonka. Ale poriadne som to nedokázala. Neriskujem, že vypadnem z okna, alebo že mi spadne portviš a zraní niekoho na chodníku.
Ale všetky spomínané peripetie s mojím bytom sú drobnosti. Byt je priateľský, domácky. Páči sa mi nábytok, zariadenie, príbory, taniere, nová automatická pračka, ktorú som si vyžiadala namiesto pôvodnej umývačky riadu, nový hriankovač, ktorý som si „vybojovala“ , keď mi starý skapal takým štýlom, že som takmer vyhorela. Bola som v sprche a hrianky sa medzitým pálili na uhlíky. Zabudli vyskočiť. „Vybojovať si“ niečo od majiteľa znamená otravovať v realitke osobne aj telefonicky aspoň desaťkrát v priebehu dvoch týždňov.
Ranná rozcvička v mojom byte je nádhera. V obývačke nedupem, lebo na drevenej dlážke sa to dosť ozýva. Radšej vo svojej americkej kuchynke. Vymyslela som si sériu cvikov prostných, aj na náradí, t.j. na spomínaných schodoch, zábradlí, gauči, posteli. Aj susedka Brita nado mnou cvičí, ibaže usilovnejšie. Potom si ide zabehať do parku Cinquantenaire pár kolečiek, a je to obrovský park. Obdivujem ju za to. Jeden mládenec si nosí po schodoch hore bicykel, hneď počujem, kedy ide domov.
Uvažujem o tom, že sa presťahujem do menšieho bytu. Najmä ak sa ukáže, že žiadne z deciek, ani manžel sem za mnou neprídu. Čakali by ma však ďalšie poťahovačky s realitkami, a ktovie, či by som sa v novom byte cítila lepšie než v tomto? Objavila som spanie na mezaníne. Je to nádhera! Aj keď párkrát v noci potrebujem na záchod a kvôli tomu musím zbehnúť dolu schodmi. Je to dobrý cvik. Zbehnem dolu schodmi, zabehnem na záchod, opäť vybehnem a vankúš si dám tam, kde som predtým mala nohy. Život je ustavičná zmena!
Nové výroky
Sofinka Andrejkovi:
- Ty chceš detský párok? Dobre, ale VARUJEM ŤA, je v ňom syr!
(Andrej nemá rád syr. Okrem parenice)
Niečo som deťom chcela, ale práve mali neskorý obed po výlete v Tatrách. Sofia mi odvrkla:
- Teraz nás NEZABÁVAJ, babka!
Inokedy napomenula Andrejka, ktorý má v poslednom čase zlozvyk robiť smiešne grimasy:
- Andrej, NEKRÚŤ HUBOU!
- Ty chceš detský párok? Dobre, ale VARUJEM ŤA, je v ňom syr!
(Andrej nemá rád syr. Okrem parenice)
Niečo som deťom chcela, ale práve mali neskorý obed po výlete v Tatrách. Sofia mi odvrkla:
- Teraz nás NEZABÁVAJ, babka!
Inokedy napomenula Andrejka, ktorý má v poslednom čase zlozvyk robiť smiešne grimasy:
- Andrej, NEKRÚŤ HUBOU!
piatok 5. júna 2015
Sofinkin prvý koncert
Ahoj, ahoj!
Sny sa plnia. Detičky nadané, plody práce pedagógov sa začínajú prejavovať. Že im ďakujem! Prikladám link na Sofinkin prvý koncert:
https://youtu.be/9Y5AKA29xFI
V koncertnej sále sme sa cítili dobre, hrali viaceré detičky mojich známych a mojich bývalých žiakov. Bolo to fajn, bolo to kúl! Potom sme šli na pizzu, Sofinka rozliala po mne jahodový džús, ale jej nový plyšový psík zostal, našťastie, neporušený. Mala z neho radosť. No čo vám budem bublať? Vnúčatá sú radosť!!!
babička Anička
Sny sa plnia. Detičky nadané, plody práce pedagógov sa začínajú prejavovať. Že im ďakujem! Prikladám link na Sofinkin prvý koncert:
https://youtu.be/9Y5AKA29xFI
V koncertnej sále sme sa cítili dobre, hrali viaceré detičky mojich známych a mojich bývalých žiakov. Bolo to fajn, bolo to kúl! Potom sme šli na pizzu, Sofinka rozliala po mne jahodový džús, ale jej nový plyšový psík zostal, našťastie, neporušený. Mala z neho radosť. No čo vám budem bublať? Vnúčatá sú radosť!!!
babička Anička
streda 3. júna 2015
Biele nohavice
Biele nohavice
Hej, ešte k tým trapasom. Predstavte si malé mesto pred 40 rokmi. Korzo, čiže naše nádherné dlhé námestie, bolo miestom, kde sa ľudia stretávali, predvádzali svoje nové šaty a randili. Tam som spadla v nových bielych nohaviciach. Bol so mnou Marián, ktorý ma galantne zdvihol, oprášil mi kolienka a všetko vtipne zahral do autu. Videl to však aj bratranec, ktorý sa škodoradostne zasmial a rýchle odkráčal, lebo sa hanbil za svoju nešikovnú sesternicu.
Marián sa stal mojím manželom.
Hej, ešte k tým trapasom. Predstavte si malé mesto pred 40 rokmi. Korzo, čiže naše nádherné dlhé námestie, bolo miestom, kde sa ľudia stretávali, predvádzali svoje nové šaty a randili. Tam som spadla v nových bielych nohaviciach. Bol so mnou Marián, ktorý ma galantne zdvihol, oprášil mi kolienka a všetko vtipne zahral do autu. Videl to však aj bratranec, ktorý sa škodoradostne zasmial a rýchle odkráčal, lebo sa hanbil za svoju nešikovnú sesternicu.
Marián sa stal mojím manželom.
utorok 2. júna 2015
STÁVA SA
STÁVA SA
Stáva sa. Rečníci sa domnievajú, že ich počúvajú so zatajeným dychom preto, že majú zaujímavý prejav, ale diváci sú fascinovaní
a) uvoľnenou parochňou riaditeľky. Počas prejavu sa jej trochu posunula z čela a odhalila plešinu lesklú ako dyňa
b) poskakujúcim chrupom rečníka. Keď sa rozohnil, protéza v ústach mu poskočila a obecenstvo čakalo, že mu už-už vypadne
c) červeným fľakom na svetlých nohaviciach mladej tlmočníčky, ktorá počas tlmočenia dostala náhle prudkú menštruáciu
d) nezapnutým rázporkom politika, ktorý rečnil o „otvorenom dialógu“
e) vykúkajúcim prsníkom herečky, ktorá preberala cenu a rozohnene ďakovala porote
Tieto trapasy sú zaujímavé pre divákov, ale nepríjemné pre spomenutých činovníkov. Dajú sa však prežiť. Horšie však je, keď
a) riaditeľka sekíruje svojich podriadených
b) rečniaci politik „vodu káže a víno pije“
c) tlmočníčka netlmočí presne
d) politik zavádza svojich voličov
e) herečka zvádza manžela svojej kolegyne
To už nie sú trapasy, ale prehrešky. Ale dosť moralizovania. Na záver ešte jednu úsmevnú príhodu mladej tlmočníčky:
Narýchlo si nevedela spomenúť, ako sa povie „plynofikácia“, tak povedala „plynofikejšn.“ Nik sa nesmial, iba jej kolegyňa.
Stáva sa. Rečníci sa domnievajú, že ich počúvajú so zatajeným dychom preto, že majú zaujímavý prejav, ale diváci sú fascinovaní
a) uvoľnenou parochňou riaditeľky. Počas prejavu sa jej trochu posunula z čela a odhalila plešinu lesklú ako dyňa
b) poskakujúcim chrupom rečníka. Keď sa rozohnil, protéza v ústach mu poskočila a obecenstvo čakalo, že mu už-už vypadne
c) červeným fľakom na svetlých nohaviciach mladej tlmočníčky, ktorá počas tlmočenia dostala náhle prudkú menštruáciu
d) nezapnutým rázporkom politika, ktorý rečnil o „otvorenom dialógu“
e) vykúkajúcim prsníkom herečky, ktorá preberala cenu a rozohnene ďakovala porote
Tieto trapasy sú zaujímavé pre divákov, ale nepríjemné pre spomenutých činovníkov. Dajú sa však prežiť. Horšie však je, keď
a) riaditeľka sekíruje svojich podriadených
b) rečniaci politik „vodu káže a víno pije“
c) tlmočníčka netlmočí presne
d) politik zavádza svojich voličov
e) herečka zvádza manžela svojej kolegyne
To už nie sú trapasy, ale prehrešky. Ale dosť moralizovania. Na záver ešte jednu úsmevnú príhodu mladej tlmočníčky:
Narýchlo si nevedela spomenúť, ako sa povie „plynofikácia“, tak povedala „plynofikejšn.“ Nik sa nesmial, iba jej kolegyňa.
pondelok 1. júna 2015
Tankini
Monokini, bikini, tankini
Kúpila som si nové plavky. Tankini. Pripomenulo mi to prezývku od bývalej kolegyne, ktorá raz prehlásila: „Hanka, ty máš riť jak Bangladéšsky tank!“ Vtedy som sa urazila, ale v súčasnosti si vravím, vravím si v súčasnosti, veľká riť ešte nie je taká zlá vec. Veď koľko mám rokov? Telo potrebuje trochu tuku, aby bolo mocné a dokázalo sa brániť chorobám. Veď ja ten prebytočný tuk systematicky zhadzujem. Či???
Nuž, opíšem vám svoje tankini: Sú to akoby plavky vcelku, ale spodok nekončí nohavičkovo, ale sukničkovo. K tomu patria ešte extra gaťky. Tankini zakrývajú určité nedostatky postavy. Mne sa páčia. A ak vás napadne paralela s tankom, alebo nebodaj bangladéšskym tankom, rozumej, nedokonalým, nesúmerným, tak to je mylný dojem. Tankini sú šikovné, hoci také široké, že by sa do nich pokojne zmestili štyria tankisti aj pes.
Tak hurá k moru, ak ste ešte nevideli ťažkopádne pobiehať po brehu jeden čierno-zeleno-fialový tank, príďte sa pozrieť, budem tam! A okolo mňa sa budú tmoliť dve ratolesti v gumových topánočkách a chutných detských plavôčkach. Povedľa sa slnku bude vyhýbať dedo, ktorý si kúpil klobúk so širokou strechou a vyzerá v ňom ako
a) plantážnik
b) Nevedko v Slnečnom meste
c) hríbik vo vrcholnej hubárskej sezóne
Rozhodne si na pobreží Jadranu nenechajte ten pohľad ujsť!
Ináč chudáci Bangladéšania, robíme si z nich švandu. V Bruseli som mala nemožnú poštovú schránku, ktorá bola iba zvonku na múre – a listy padali cez štrbinu rovno na zem. Či už určené susedke Nemke, či mladej černošskej rodinke, či Lotyšskej prekladateľke, alebo mne. Mohli ste si vyberať. Zakaždým som sa poprehrabávala v hŕbke pošty, nechtiac poodhalila niektoré rodinné tajomstvá, až raz ma to dožralo, lebo som sa nemohla dočkať akejsi vzácnej zásielky, a nevedela som, či mi náhodou nezmizla. Preto som oslovila majiteľa Erika slovami: „Máme takú nemožnú schránku ako v Bangladéši. Keď to nenapravíte, napíšem o vás do novín!“ – vykoktala som svojou školáckou francúzštinou. „Do ktorých?“ spýtal sa ako debil ten krásny skúpy muž s podobou surfera. Ale o dva dni bola na stene celkom nová schránka, ba dostala som od nej kľúčik. Odvtedy mi už, pravda, ako na potvoru, nikto nenapísal, listy mi chodili elektronicky.
Toľko k prívlastku „bangladéšsky.“
No a plavky? Ostáva len dúfať, že splnia svoj účel, ba ak budem usilovne športovať, možno si ich dám na budúcu sezónu zúžiť. Ktovie?
Kúpila som si nové plavky. Tankini. Pripomenulo mi to prezývku od bývalej kolegyne, ktorá raz prehlásila: „Hanka, ty máš riť jak Bangladéšsky tank!“ Vtedy som sa urazila, ale v súčasnosti si vravím, vravím si v súčasnosti, veľká riť ešte nie je taká zlá vec. Veď koľko mám rokov? Telo potrebuje trochu tuku, aby bolo mocné a dokázalo sa brániť chorobám. Veď ja ten prebytočný tuk systematicky zhadzujem. Či???
Nuž, opíšem vám svoje tankini: Sú to akoby plavky vcelku, ale spodok nekončí nohavičkovo, ale sukničkovo. K tomu patria ešte extra gaťky. Tankini zakrývajú určité nedostatky postavy. Mne sa páčia. A ak vás napadne paralela s tankom, alebo nebodaj bangladéšskym tankom, rozumej, nedokonalým, nesúmerným, tak to je mylný dojem. Tankini sú šikovné, hoci také široké, že by sa do nich pokojne zmestili štyria tankisti aj pes.
Tak hurá k moru, ak ste ešte nevideli ťažkopádne pobiehať po brehu jeden čierno-zeleno-fialový tank, príďte sa pozrieť, budem tam! A okolo mňa sa budú tmoliť dve ratolesti v gumových topánočkách a chutných detských plavôčkach. Povedľa sa slnku bude vyhýbať dedo, ktorý si kúpil klobúk so širokou strechou a vyzerá v ňom ako
a) plantážnik
b) Nevedko v Slnečnom meste
c) hríbik vo vrcholnej hubárskej sezóne
Rozhodne si na pobreží Jadranu nenechajte ten pohľad ujsť!
Ináč chudáci Bangladéšania, robíme si z nich švandu. V Bruseli som mala nemožnú poštovú schránku, ktorá bola iba zvonku na múre – a listy padali cez štrbinu rovno na zem. Či už určené susedke Nemke, či mladej černošskej rodinke, či Lotyšskej prekladateľke, alebo mne. Mohli ste si vyberať. Zakaždým som sa poprehrabávala v hŕbke pošty, nechtiac poodhalila niektoré rodinné tajomstvá, až raz ma to dožralo, lebo som sa nemohla dočkať akejsi vzácnej zásielky, a nevedela som, či mi náhodou nezmizla. Preto som oslovila majiteľa Erika slovami: „Máme takú nemožnú schránku ako v Bangladéši. Keď to nenapravíte, napíšem o vás do novín!“ – vykoktala som svojou školáckou francúzštinou. „Do ktorých?“ spýtal sa ako debil ten krásny skúpy muž s podobou surfera. Ale o dva dni bola na stene celkom nová schránka, ba dostala som od nej kľúčik. Odvtedy mi už, pravda, ako na potvoru, nikto nenapísal, listy mi chodili elektronicky.
Toľko k prívlastku „bangladéšsky.“
No a plavky? Ostáva len dúfať, že splnia svoj účel, ba ak budem usilovne športovať, možno si ich dám na budúcu sezónu zúžiť. Ktovie?
Sofia v kostole
Sofia v kostole
Pred Sofiou som videla dvoch exotov v kostole. Prvý bol Mr Bean, ktorý sa tam tak strašne nudil, že strúhal smiešne grimasy, smrkal do futra nohavíc a potom si tam dal cukrík a podobne. Druhým bola jedna pani v Bruseli, šľahnutá nie mocno, ale presne, ktorá si v prednom rade na stoličky porozkladala plyšákov, tí sa zrejme mali modliť s ňou.
Už tušíte, čo príde? No jasné, Sofia! Keď bola menšia, nedokázala obsedieť, tak som jej dávala prezerať si knižky alebo sväté obrázky. Raz som jej dala balíček hygienických vreckoviek. Nielenže ich všetky povyberala a porozkladala, ale začala ich trhať na malé kúsky. Inokedy veľmi túžila vystúpiť na stupienok k miništrantom. Vtedy som si povedala: dosť. Budeš chodiť, keď budeš staršia, rozumnejšia.
Ten čas už nastal. Darmo dievča vyhlasovalo, že do kostola nepôjde, lebo je tam nuda, začali sme ju brávať. Párkrát na nás "vyzrela", keď si uprostred kázne zmyslela, že strašne súrne potrebuje cikať - museli sme s ňou domov. Preto som teraz na Trojičnú nedeľu tvrdo nástojila na cikaní pred omšou. Našťastie bol aj dedo, ktorý ju v jej nezbedách miernil. Ani sme nevedeli kedy, ale doma si stihla vložiť do kabelky malú kalkulačku, s ktorou sa hrala. Prikladala si ju k uchu, vyťukávala čísla ako na mobile. Vrtela sa, obzerala a veselo sa škerila. Sedeli sme vpredu a pán farár si to všimol. Keď išla s bračekom "na krížik", nachýlil sa k nej a vraj jej povedal: "Buď poslušná!"
Nuž taký "exot" je naša Sofinka.
Pred Sofiou som videla dvoch exotov v kostole. Prvý bol Mr Bean, ktorý sa tam tak strašne nudil, že strúhal smiešne grimasy, smrkal do futra nohavíc a potom si tam dal cukrík a podobne. Druhým bola jedna pani v Bruseli, šľahnutá nie mocno, ale presne, ktorá si v prednom rade na stoličky porozkladala plyšákov, tí sa zrejme mali modliť s ňou.
Už tušíte, čo príde? No jasné, Sofia! Keď bola menšia, nedokázala obsedieť, tak som jej dávala prezerať si knižky alebo sväté obrázky. Raz som jej dala balíček hygienických vreckoviek. Nielenže ich všetky povyberala a porozkladala, ale začala ich trhať na malé kúsky. Inokedy veľmi túžila vystúpiť na stupienok k miništrantom. Vtedy som si povedala: dosť. Budeš chodiť, keď budeš staršia, rozumnejšia.
Ten čas už nastal. Darmo dievča vyhlasovalo, že do kostola nepôjde, lebo je tam nuda, začali sme ju brávať. Párkrát na nás "vyzrela", keď si uprostred kázne zmyslela, že strašne súrne potrebuje cikať - museli sme s ňou domov. Preto som teraz na Trojičnú nedeľu tvrdo nástojila na cikaní pred omšou. Našťastie bol aj dedo, ktorý ju v jej nezbedách miernil. Ani sme nevedeli kedy, ale doma si stihla vložiť do kabelky malú kalkulačku, s ktorou sa hrala. Prikladala si ju k uchu, vyťukávala čísla ako na mobile. Vrtela sa, obzerala a veselo sa škerila. Sedeli sme vpredu a pán farár si to všimol. Keď išla s bračekom "na krížik", nachýlil sa k nej a vraj jej povedal: "Buď poslušná!"
Nuž taký "exot" je naša Sofinka.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)