Cviky na reumaticko-artritické končatiny
Teraz sa s vami podelím o niečo, čo možno na prvý pohľad nie je zábavné, ale po čase zistíte, že je to nielen zábavné, ale aj užitočné, ba že je to super! Babička Anička vám prezradí svoje cviky.
Nech bolia kĺby akokoľvek silno, treba si nájsť chvíľku a precvičiť ich. V mojom prípade sú to členky, chodidlá a prsty na rukách.
Človek si musí byť sám sebe lekárom, nájsť si sám najvhodnejšie cviky, ale možno tie moje pomôžu niekomu s podobnými ťažkosťami ako mám ja. Mne sa osvedčili. Pomáha to, fakt. A sympatické na nich je to, že niečo cvičím aj v posteli.
1) Ležím na chrbáte v posteli, dvihnem nohy, rukami vyhodím nafúkaný detský balón, nohami ho odrážam, prípadne hrám volejbal „sama so sebou“ – odrážam balón rukami a nohami, prípadne ho uchopím medzi chodidlá a tak vyhadzujem – nesmie spadnúť na zem. Cvičím tým aj brušné svalstvo.
2) Ležím na chrbáte. Striedavo dvíham ľavú a pravú nohu a robím vo vzduchu chodidlami krúžky: 5x doľava, 5x doprava, potom 5x oboma nohami jedným smerom, 5x oboma nohami proti sebe.
3) Sériu opakujem s nohami na podložke (na posteli).
4) Ľahnem na chrbát, medzi chodidlá uchopím malý vankúšik, nohy mierne nadvihnem a chodidlami hnetiem vankúšik. Zvykne padať, preto keď ho nohami opätovne dvíham, cvičím aj brušné svalstvo.
5) Sedím v kresle pred telkou, bosé chodidlá položím na rúčky posilňovacieho kolieska (s ktorým sa zvyknú cvičiť „brušáky“) a rolujem dopredu a dozadu, pokiaľ to len ide. Mierne sa tým precvičuje aj brucho.
6) Začínajúca reuma na prstoch rúk: pravidelne hrám na klavíri. Po 20 minútach ma bolia prsty, ale cítim, že je to tá „správna“ bolesť. A fakt, o chvíľu je to už lepšie. Prsty nebolia a sú ohybnejšie.
utorok 24. februára 2015
nedeľa 22. februára 2015
Jarné prázdniny
Jarné prázdniny
A je to tu!
Veselé jarné prázdniny!
Túžba – pozvanie.
Výsledok: všade hračky, farbičky, plastelína, riady, nohavičky a DETIČKY!
Spomenula som riady?
Hej, maličkosť: varenie, umývanie, pečenie, umývanie, raňajky, umývanie, obed, umývanie, atď.
To je len začiatok. Bude kúpanie, pranie, pranie, pranie.
A non-stop hry, ak nechceš, aby stále zízali do obrazovky.
A keď si už fakt potrebuješ ľahnúť – „dobiť baterky“, ako to nazývame, nezbedná prosba najmenšej čiperky:
Babka, poďme športovať! Ja budem behať, a ty ma budeš naháňať!
PLASTELÍNA
Doma uvarená, vďačná. Detičky vyrábajú tortičky. Sofia aj ochutnala. Fúúúj, aké slané! To naschvál, aby nepapali. A čože to majú červené vo vláskoch? – Vysvitlo, že si z plastelíny vyrábali baretky.
Návod na ručné práce: čistenie plastelíny z perzského koberca.
A je to tu!
Veselé jarné prázdniny!
Túžba – pozvanie.
Výsledok: všade hračky, farbičky, plastelína, riady, nohavičky a DETIČKY!
Spomenula som riady?
Hej, maličkosť: varenie, umývanie, pečenie, umývanie, raňajky, umývanie, obed, umývanie, atď.
To je len začiatok. Bude kúpanie, pranie, pranie, pranie.
A non-stop hry, ak nechceš, aby stále zízali do obrazovky.
A keď si už fakt potrebuješ ľahnúť – „dobiť baterky“, ako to nazývame, nezbedná prosba najmenšej čiperky:
Babka, poďme športovať! Ja budem behať, a ty ma budeš naháňať!
PLASTELÍNA
Doma uvarená, vďačná. Detičky vyrábajú tortičky. Sofia aj ochutnala. Fúúúj, aké slané! To naschvál, aby nepapali. A čože to majú červené vo vláskoch? – Vysvitlo, že si z plastelíny vyrábali baretky.
Návod na ručné práce: čistenie plastelíny z perzského koberca.
utorok 10. februára 2015
Najnovšie príhody
Matematický klokan
Dávať si pred seba vysoké méty, snažiť sa dosiahnuť nemožné, prekonať sám seba. To má chlapec po mne.
Veď kto sa pustil do prekladu Shakespearových Sonetov? Kto sa prihlásil na post prekladateľky do Bruselu? Predsa jeho babička Anička. A oboje vyšlo.
Tak dúfajme, že aj Andrejka účasť v súťaži povzbudí, zocelí, „rozbehne“ v ňom driemajúce talenty, atď, atď.
Zelená saláma
Dostal ju dnes v chlebíku na desiatu. Ráno, keď som chlebík chystala, bolo prítmie. Keď dedo o deviatej raňajkoval, zbadal, že saláma je zelená. Ale nesmrdela, aj chutila OK. Ja som sa však splašila, vzala napochytre keksík ako náhradu a utekala do školy.
Vysvetlila som to učke, tá ma upokojovala, vraj tá saláma určite len „zoxidovala“, a zavolala Andrejka, ktorý sa (práve bola prestávka) hral so spolužiakmi vzadu s Legom. Ajo pribehol, v ruke takmer dojedený chlebík. Obe sme sa zasmiali, dala som mu Miňonky, a odporúčala som sa.
Bude mať Sofinka koncert?
No moment, až také „child prodigy“ nie je, ale učka ma nahovára, že by sa mohla zúčastniť triedneho koncertu, na ktorom budú hrať jej žiaci skladby s rôznym stupňom obtiažnosti. Vraj babka kúpi nové šaty a Sofia zahrá. Nuž, rozhodne to bude rodinný „event“ „jak vole“, všetci sa tešíme. Žeby sme jej prikúpili aj biele podkolienky? (písalo sa, že snobské detičky chodili na klavír a nosili biele podkolienky). Nuž, Sofinka zďaleka nie je zo snobskej malomeštiackej rodiny, je to úbohá polosirôtka, ale jej ocko, babka a dedko robia, čo je v ich silách, aby z nej niečo vykresali. – Tú hudbu mám na svedomí ja, priznávam sa bez mučenia.
Dávať si pred seba vysoké méty, snažiť sa dosiahnuť nemožné, prekonať sám seba. To má chlapec po mne.
Veď kto sa pustil do prekladu Shakespearových Sonetov? Kto sa prihlásil na post prekladateľky do Bruselu? Predsa jeho babička Anička. A oboje vyšlo.
Tak dúfajme, že aj Andrejka účasť v súťaži povzbudí, zocelí, „rozbehne“ v ňom driemajúce talenty, atď, atď.
Zelená saláma
Dostal ju dnes v chlebíku na desiatu. Ráno, keď som chlebík chystala, bolo prítmie. Keď dedo o deviatej raňajkoval, zbadal, že saláma je zelená. Ale nesmrdela, aj chutila OK. Ja som sa však splašila, vzala napochytre keksík ako náhradu a utekala do školy.
Vysvetlila som to učke, tá ma upokojovala, vraj tá saláma určite len „zoxidovala“, a zavolala Andrejka, ktorý sa (práve bola prestávka) hral so spolužiakmi vzadu s Legom. Ajo pribehol, v ruke takmer dojedený chlebík. Obe sme sa zasmiali, dala som mu Miňonky, a odporúčala som sa.
Bude mať Sofinka koncert?
No moment, až také „child prodigy“ nie je, ale učka ma nahovára, že by sa mohla zúčastniť triedneho koncertu, na ktorom budú hrať jej žiaci skladby s rôznym stupňom obtiažnosti. Vraj babka kúpi nové šaty a Sofia zahrá. Nuž, rozhodne to bude rodinný „event“ „jak vole“, všetci sa tešíme. Žeby sme jej prikúpili aj biele podkolienky? (písalo sa, že snobské detičky chodili na klavír a nosili biele podkolienky). Nuž, Sofinka zďaleka nie je zo snobskej malomeštiackej rodiny, je to úbohá polosirôtka, ale jej ocko, babka a dedko robia, čo je v ich silách, aby z nej niečo vykresali. – Tú hudbu mám na svedomí ja, priznávam sa bez mučenia.
pondelok 9. februára 2015
NÁZOR
Názor
Chcela by som vyhlásiť, že aj keď kritizujem bruselskú byrokraciu, predsa len život v EÚ je mi tisíckrát milší ako v socializme. Socík som zažila na vlastnej koži, vlastne som vyrastala v podmienkach náboženskej a duševnej neslobody, vo falošnom vychvaľovaní všetkého sovietskeho, pričom každý vedel, že to nie je pravda, s nemožnosťou vycestovať na Západ, s prázdnymi obchodmi, s radmi na mandarínky a banány. Hlavne tá nesloboda ma dráždila. A faloš. Keď nám na hodine filozofie profesorka povedala, že môžeme slobodne vyjadriť svoj názor a ja som vyjadrila vieru v Boha, a potom som sa hlásila na štúdium angličtiny a psychológie, tak tá istá profesorka (učila nás aj psychológiu) mi napísala taký strašný posudok, že by ma neboli prijali nikdy v živote na žiadnu VŠ. Viem to preto, lebo triedna, zhodou okolností známa našej rodiny, prišla k nám pod rúškom noci a prosila, aby som si tú psychológiu prepísala na ruštinu. V ruštine som bola dobrá, bavila ma klasická literatúra, tak som to urobila – a vyštudovala som. Nechcela som však učiť, hoci to bol pedagogický smer štúdia, lebo spievať chválospevy na Lenina sa mi nechcelo. Učiť som šla naveľa-naveľa až po nežnej, keď veľmi potrebovali učiteľov angličtiny na stredných školách. Obe učiteľky sú už na druhom svete, nech ich súdi Pán Boh. Viem, že môj prípad nepatrí k najhroznejším, o zverstvách Sovietov som čítala v Solženicynovom Sústroví Gulag, aj som počula z rozprávania ľudí. Ale predsa.Aj ja som si za socíku užila prenasledovania.
Preto opakujem ešte raz: zažila som oboje, Západ nie je dokonalý, má svoje „muchy“, ale boľševikom nebudem veriť nikdy. Opakujem: NIKDY!
Tento môj príspevok nie je veľmi zábavný, sorry.
Chcela by som vyhlásiť, že aj keď kritizujem bruselskú byrokraciu, predsa len život v EÚ je mi tisíckrát milší ako v socializme. Socík som zažila na vlastnej koži, vlastne som vyrastala v podmienkach náboženskej a duševnej neslobody, vo falošnom vychvaľovaní všetkého sovietskeho, pričom každý vedel, že to nie je pravda, s nemožnosťou vycestovať na Západ, s prázdnymi obchodmi, s radmi na mandarínky a banány. Hlavne tá nesloboda ma dráždila. A faloš. Keď nám na hodine filozofie profesorka povedala, že môžeme slobodne vyjadriť svoj názor a ja som vyjadrila vieru v Boha, a potom som sa hlásila na štúdium angličtiny a psychológie, tak tá istá profesorka (učila nás aj psychológiu) mi napísala taký strašný posudok, že by ma neboli prijali nikdy v živote na žiadnu VŠ. Viem to preto, lebo triedna, zhodou okolností známa našej rodiny, prišla k nám pod rúškom noci a prosila, aby som si tú psychológiu prepísala na ruštinu. V ruštine som bola dobrá, bavila ma klasická literatúra, tak som to urobila – a vyštudovala som. Nechcela som však učiť, hoci to bol pedagogický smer štúdia, lebo spievať chválospevy na Lenina sa mi nechcelo. Učiť som šla naveľa-naveľa až po nežnej, keď veľmi potrebovali učiteľov angličtiny na stredných školách. Obe učiteľky sú už na druhom svete, nech ich súdi Pán Boh. Viem, že môj prípad nepatrí k najhroznejším, o zverstvách Sovietov som čítala v Solženicynovom Sústroví Gulag, aj som počula z rozprávania ľudí. Ale predsa.Aj ja som si za socíku užila prenasledovania.
Preto opakujem ešte raz: zažila som oboje, Západ nie je dokonalý, má svoje „muchy“, ale boľševikom nebudem veriť nikdy. Opakujem: NIKDY!
Tento môj príspevok nie je veľmi zábavný, sorry.
utorok 3. februára 2015
Dva paradoxy
Dva paradoxy
Jedna britská armádna spoločnosť plánuje vyrábať ekologické zbrane, teda také, ktoré nepoškodzujú životné prostredie. Pôjde o bezolovnaté guľky, lebo olovo je jedovaté. K plánom spoločnosti patrí aj výroba „tichších“ bojových hlavíc a „ekologických“ rakiet, ako aj biodegradovateľných výbušnín a granátov, ktoré produkujú menej škodlivý dym. Riaditeľ spoločnosti sa vyjadril, že zbrane sa budú vyrábať tak či onak, nuž prečo ich nevyrábať takým spôsobom, aby nepoškodzovali životné prostredie??
Neviem, čo je na uvedenej informácii pravdivé, ale bolo to uverejnené v časopise Commission en direct v rubrike kuriozitiek, ktorá sa nazýva OOPS!
Pokiaľ ide o životné prostredie, uvediem najnovší škandál, o ktorom som sa dočítala v EU Observeri. A bohužiaľ je to pravda! Lebo EUObserver sa snaží podávať objektívne informácie. Viete, z akého dreva je vyrobených vyše tisíc metrov štvorcových podlahy na najvyšších poschodiach v Berlaymonte, rozumej v sídle Európskej komisie? Zo vzácneho chráneného reziva z indonézskych pralesov, z chránených stromov, ktoré je prísne zakázané vyrubovať! Zelení soptia, Barroso sa môže hanbiť, ale čo už? Predsa tú dlážku teraz nevytrháme, keď rekonštrukcia Berlaymontu trvala tak dlho a stála tak mnoho peňazí! Je to katastrofa, povie si radový občan. Európska únia bije na poplach, vyzýva k ochrane životného prostredia, vzácnych druhov, k šetreniu, a čo sama robí? Vodu káže, víno pije!
Tie indonézske tropické pralesy sú biotopom pre vzácny druh orangutanov. Nedá mi nepredstaviť si José Manuela ako statného orangutana, poskakujúceho po nádhernej dlážke vo svojom kráľovstve na vrchnom poschodí Berlaymontu. Vraj má rád moderné umenie a v kanceláriách sú rozvešané abstraktné obrazy. Určite má rád aj svoju exkluzívnu dlážku, ktorá mala patriť orangutanom. Ak Barroso miluje svoju podlahu zo vzácneho dreva, ktovie, možno aj orangutany majú zmysel pre moderné umenie? Možno by si tie obrazy radi pozreli. Čo tak tie dva druhy na chvíľu – povedzme na taký mesiac vymeniť? José Manuela poslať do indonézskeho pralesa a do Berlaymontu posadiť za kancelársky stôl orangutana? Pri tempe, akým pracuje Európska komisia, by si ten rozdiel za tridsať dní možno ani nikto nevšimol!
Jedna britská armádna spoločnosť plánuje vyrábať ekologické zbrane, teda také, ktoré nepoškodzujú životné prostredie. Pôjde o bezolovnaté guľky, lebo olovo je jedovaté. K plánom spoločnosti patrí aj výroba „tichších“ bojových hlavíc a „ekologických“ rakiet, ako aj biodegradovateľných výbušnín a granátov, ktoré produkujú menej škodlivý dym. Riaditeľ spoločnosti sa vyjadril, že zbrane sa budú vyrábať tak či onak, nuž prečo ich nevyrábať takým spôsobom, aby nepoškodzovali životné prostredie??
Neviem, čo je na uvedenej informácii pravdivé, ale bolo to uverejnené v časopise Commission en direct v rubrike kuriozitiek, ktorá sa nazýva OOPS!
Pokiaľ ide o životné prostredie, uvediem najnovší škandál, o ktorom som sa dočítala v EU Observeri. A bohužiaľ je to pravda! Lebo EUObserver sa snaží podávať objektívne informácie. Viete, z akého dreva je vyrobených vyše tisíc metrov štvorcových podlahy na najvyšších poschodiach v Berlaymonte, rozumej v sídle Európskej komisie? Zo vzácneho chráneného reziva z indonézskych pralesov, z chránených stromov, ktoré je prísne zakázané vyrubovať! Zelení soptia, Barroso sa môže hanbiť, ale čo už? Predsa tú dlážku teraz nevytrháme, keď rekonštrukcia Berlaymontu trvala tak dlho a stála tak mnoho peňazí! Je to katastrofa, povie si radový občan. Európska únia bije na poplach, vyzýva k ochrane životného prostredia, vzácnych druhov, k šetreniu, a čo sama robí? Vodu káže, víno pije!
Tie indonézske tropické pralesy sú biotopom pre vzácny druh orangutanov. Nedá mi nepredstaviť si José Manuela ako statného orangutana, poskakujúceho po nádhernej dlážke vo svojom kráľovstve na vrchnom poschodí Berlaymontu. Vraj má rád moderné umenie a v kanceláriách sú rozvešané abstraktné obrazy. Určite má rád aj svoju exkluzívnu dlážku, ktorá mala patriť orangutanom. Ak Barroso miluje svoju podlahu zo vzácneho dreva, ktovie, možno aj orangutany majú zmysel pre moderné umenie? Možno by si tie obrazy radi pozreli. Čo tak tie dva druhy na chvíľu – povedzme na taký mesiac vymeniť? José Manuela poslať do indonézskeho pralesa a do Berlaymontu posadiť za kancelársky stôl orangutana? Pri tempe, akým pracuje Európska komisia, by si ten rozdiel za tridsať dní možno ani nikto nevšimol!
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)