Názor
Chcela by som vyhlásiť, že aj keď kritizujem bruselskú byrokraciu, predsa len život v EÚ je mi tisíckrát milší ako v socializme. Socík som zažila na vlastnej koži, vlastne som vyrastala v podmienkach náboženskej a duševnej neslobody, vo falošnom vychvaľovaní všetkého sovietskeho, pričom každý vedel, že to nie je pravda, s nemožnosťou vycestovať na Západ, s prázdnymi obchodmi, s radmi na mandarínky a banány. Hlavne tá nesloboda ma dráždila. A faloš. Keď nám na hodine filozofie profesorka povedala, že môžeme slobodne vyjadriť svoj názor a ja som vyjadrila vieru v Boha, a potom som sa hlásila na štúdium angličtiny a psychológie, tak tá istá profesorka (učila nás aj psychológiu) mi napísala taký strašný posudok, že by ma neboli prijali nikdy v živote na žiadnu VŠ. Viem to preto, lebo triedna, zhodou okolností známa našej rodiny, prišla k nám pod rúškom noci a prosila, aby som si tú psychológiu prepísala na ruštinu. V ruštine som bola dobrá, bavila ma klasická literatúra, tak som to urobila – a vyštudovala som. Nechcela som však učiť, hoci to bol pedagogický smer štúdia, lebo spievať chválospevy na Lenina sa mi nechcelo. Učiť som šla naveľa-naveľa až po nežnej, keď veľmi potrebovali učiteľov angličtiny na stredných školách. Obe učiteľky sú už na druhom svete, nech ich súdi Pán Boh. Viem, že môj prípad nepatrí k najhroznejším, o zverstvách Sovietov som čítala v Solženicynovom Sústroví Gulag, aj som počula z rozprávania ľudí. Ale predsa.Aj ja som si za socíku užila prenasledovania.
Preto opakujem ešte raz: zažila som oboje, Západ nie je dokonalý, má svoje „muchy“, ale boľševikom nebudem veriť nikdy. Opakujem: NIKDY!
Tento môj príspevok nie je veľmi zábavný, sorry.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára