Ľudia a Brusel

ĽUDIA A BRUSEL Brusel je z tých menších európskych metropol, ale naozaj je kozmopolitný. Nájdeš tu ľudí všetkých rás, náboženstiev a orientácií. Žije tu veľa černochov a arabov. Domorodci sú veľmi milí, ide chlapík alebo žena po ulici a usmieva sa, len tak, z pasie, lebo má dobrú náladu, alebo sa dobre vyspal, alebo sa naňho usmiala, či pobozkala ho jeho láska. Idem z obchodu, v jednej ruke taška s nákupom, v druhej dlhá bageta. Oproti mne ide chlapík s podobne veľkým nákupom, v jednej ruke bageta. Usmeje sa na mňa a naznačí, že by sme sa s tými bagetami mohli začať šermovať. Nie je to dvorenie, nie je to neslušné. Celá situácia mi pripadá milá, úprimná. Keď sa Belgičania stretnú na ulici, v reštaurácii alebo inde, zakaždým sa vrúcne vybozkávajú. Šoféri ti na prechode cez cestu slušne zastavia, ešte si sa ani nerozhodol, či chceš prejsť na druhú stranu, už ti posunkom a úsmevom ukazujú nech sa páči, akože prejdi. Ona tá slušnosť vodičov je podmienená aj prísnymi dopravnými predpismi. Kedysi sa vyskytovali úrazy chodcov na prechode, preto sprísnili poriadok. Vraj keď zrazíš na prechode chodca, vezmú ti auto. Neviem, či je to pravda. Ale aj keby bola, aj tak sú Belgičania veľmi milí. Predavači vynukujú ochotne svoj tovar bez rozdielu na to, či kupujúci vyzerá solventný alebo nie. Iba zopárkrát sa mi stalo, že neboli ku mne veľmi milí: jedna predavačka v módnom butiku, keď som si pridlho vyberala medzi kabátmi a nakoniec som si žiaden nevybrala, sa mi potom pri druhej návšteve nevenovala. A pekárka, ale už sa polepšila, odkedy si pýtam chleba po francúzsky. Darmo, biznis je biznis, veď Bruselčania si musia uvedomiť, že žijú aj z euroúradníkov. Vo veľkých supermarketoch a obchodných domoch majú milo sa správať zrejme nariadené od vedenia, nakupuje sa mi dobre. Zatiaľ ma ešte nikto neobťažoval, ani neprepadol, ak nepočítam nadrogovaného čierneho chlapíka, ktorý chcel odo mňa peniaze raz ráno o pol ôsmej. Rozumej: v Bruseli je to veľmi zavčasu, málo ľudí je na ulici. Povedala som mu, že nemám, ale on sa ma začal dotýkať. Našťastie som bola na tri kroky od roboty, tak som vkĺzla do vestibulu a bolo dobre. Cez park večer nechodievam, ani metrom veľmi nie, celkove chodím spať so sliepkami, takže neviem, aké je to cestovať večerným metrom. Párkrát som šla domov z práce alebo z osláv neskoro, ale to sme alebo išli viacerí, alebo som si vzala taxík. Na človeka okolie zákonite vplýva, či si to uvedomuje, alebo nie. Keď som učila a v triede som prekrikovala študentov, rozprávala som prihlasno aj doma, moje deti mi vyčítali, že na nich kričím. Hlasný hovor mi ešte stále ostal, hoci sa musím krotiť, lebo kolegyne chcú mať ticho aj na chodbe, nielen v kancelárii. Z toho vyplýva, že keď sú Belgičania milí, aj ja sa na nich usmievam, ba snažím sa usmievať aj na svojich kolegov-Slovákov. Brusel, to nie sú iba domorodci, ale aj pestrý mnohonárodný a mnohokultúrny národ okolo rond point Schuman, čiže v európskych inštitúciách. Rada sa prihováram kolegom-cudzincom, väčšinou sú fajn. Je to logické: nevidia vo mne konkurenciu. Niektorí sa ma vypytujú, či som si zvykla na Brusel. V takých prípadoch sa snažím najprv vypozorovať náladu a postoj pýtajúceho sa, preto odpoviem zdržanlivo, asi v zmysle: comme ci, comme ça. Jedna Holanďanka mi na to odpovedala, že ma úplne chápe, pretože Brusel je fádny, šedivý, počasie je nanič, často prší. Vraj človeku trvá také dva roky, kým si nájde priateľov a zvykne si. Na druhej strane starší švédsky kolega mi tvrdil, že jemu prvé dva roky v Bruseli ubehli ako voda, akoby bol na dlhšej dovolenke. Jeden mladý Nemec a jedna mladá Angličanka majú Brusel vyslovene radi. Nuž, im sa to povie: Nemec je tu už veľmi dlho, má svoj život, na moju otázku, ako sa môže Nemcovi páčiť neporiadok, mi odpovedal, vraj práve preto má mesto rád, že tu nie je všetko presné, pre tú chaotickosť. Angličanka sa tu vydala za Taliana, príčina je jasná: v Bruseli má lásku. Iná Nemka mi však kriticky povedala, že v Nemecku je všetko na 100%, (kráčali sme po chodníku, špičkou topánky ukázala na uvoľnenú dlažobnú kocku) a skonštatovala, že v Belgicku je to iba na 80%. Podľa jednej anglickej kamarátky je Brusel najpriateľskejšie veľkomesto, aké vo svojom živote zažila. Je tu veľmi spokojná. Zdá sa, že keď mi vyprší zmluva, odídem na Slovensko, a potom sa tu po čase vrátim ako turista, zaiste mi budú mnohé miesta pripomínať pekné, iné veselé chvíle, ktoré som tu strávila. A Bruselčania sa budú naďalej zádumčivo usmievať.

Realitka

V mojej knihe nasleduje kapitolka PREKLADATEĽ V BRUSELI, nájdete ju na skorších stránkach babkinho blogu. Teraz pokračujem "pikoškami" o svojom existovaní v Bruseli. Nuž ale popri práci bolo potrebné aj niekde bývať. Na nasledujúcich stranách vám opíšem svoje peripetie s bývaním. REALITKA Začnem postavami. Poznám ich niekoľkých. Manuel, alebo Manu, už tam tuším nepracuje, by predal chladničku aj Eskimákovi. Jean-Marc, ktorý napodobňuje šéfa Erica, ale nevie pravopis, ulicu Louis Hap mi do zmluvy napísal ako Louis Happe. Šéf Eric, ktorý podľa Brity vyzerá ako surfer, podľa kolegov ako divoký muž z lesa – úžasne bohatý, lebo prenajíma vyše 20 bytov za veľké prachy – neviem ako tie ostatné, ale môj má veľa nedostatkov (za veľké prachy). Mladý Eric – majster diplomacie. Angelo – údržbár, keď povie, že príde zajtra, nečakaj ho nikdy, keď povie, že príde dnes, čakaj ho asi o týždeň – a keď sa vyhovára a posiela ťa za Danielom, znamená to, že situácia je chúlostivá a tvoj problém pravdepodobne nemožno vyriešiť. Serge, ten sa aspoň vie správať a vypočuje človeka. Zariadil mi opravu TV satelitu. Nuž, taká podarená skupinka je to. Obchody im idú, lebo v Bruseli žije mnoho cudzincov a noví stále prichádzajú. Počula som, že Belgičania, majitelia realitných kancelárií, prenajímajú staré schátrané byty v centre za vysoké ceny cudzincom, a sami bývajú v pekných vilkách na okraji mesta. Neviem, či to platí o všetkých. Isté však je, že veľa domorodcov podniká vo sfére predaja alebo prenájmu bytových priestorov. Vidieť to na množstve inzerátov v dennej tlači, v časopise VLAN, v týždenníku BULLETIN, aj to možno zažiť empiricky – skoro na každom druhom dome je ceduľka: A louer, offices to let, studio/flat/appartment to let, ba raz sa mi stalo, že keď som si prezerala byty na jednej ceduli, pristúpil ku mne chlapík s otázkou, či hľadám byt a ihneď mi núkal svoje služby, vraj popri zamestnaní vedie aj malú realitku. Iný pán ma na ulici zastavil, keď počul, že som v obchode povedala, že som zo Slovenska. Bola to súkromná osoba s jedným prázdnym bytom navyše a otázkou, koľko má pýtať. Odpovedala som mu v snahe pomôcť ďalšiemu úbohému cudzincovi, že 500 eur (na Brusel veľmi slušná cena), ale že najprv musí byt kompletne zariadiť. Máličko zosmutnel. Majitelia realitných kancelárií sú však omnoho prešibanejší. Vedia, že ťa majú vo svojej moci, pretože na ulici bývať nemôžeš. Ceny sa zvyšujú úmerne blízkosti k Európskej štvrti. Veru, zdá sa, že ponuka prevyšuje dopyt. Ale aká ponuka! Niektoré v inzeráte vychválené (a lacné) byty stačí raz uvidieť, aby sa ti zdvihol žalúdok! Veru, ešte som nestretla euroúradníka, ktorý by bol na prvýkrát spokojný so svojím bývaním a ktorý by tvrdil, že nájsť si bývanie v Bruseli je jednoduchá vec. Keď som mala začať pracovať v Bruseli, nevedela som, ako to chodí, a okrem toho som vedela slabo po francúzsky. Preto som hľadala byt cez internet. Našla som maličkú garsónku blízko Schumana. V máji 2004 som v nej za tých 700 eur vydržala. Dusila som sa tam, samozrejme som túžila po zmene. Kolegyňa mi dala typ na inú, väčšiu garsónku, ktorú zhodou okolností prenajímala dievčina z našej roboty, anglická prekladateľka. Nebol to veľmi dobrý nápad. Odporúčam vám, milí čitatelia, ak si chcete nájsť priateľov v inom oddelení, NIKDY si od nich neprenajímajte byt. Byt bol veľmi blízko roboty, prízemný, ale tmavý, hoci jednu stenu skoro celú tvorili sklenené dvere do dvorčeka, v ktorom som si párkrát posedela s priateľmi. Byt bol aj čistý, zariadený skromne nábytkom z IKEY, ale to mi neprekážalo. Skôr chlad. Preto som tam ostala tri mesiace a potom som sa presťahovala do svojho terajšieho bytu na ulici Louis Hap. Sprostredkovala mi ho spomínaná realitná kancelária. Môj terajší „wigwam“ je tiež blízko práce, hoci musím urobiť viac krokov než predtým. Ale to nič, pohybovať sa musím. Aspoň trochu. Som v pokojnej štvrti Etterbeek. Chválim si ju napriek typickej bruselskej špine. V byte sa cítim príjemne. Je priestranný, svetlý. Teoreticky by sa u mňa mohlo vyspať 6-8 ľudí. Miesta je tu aj na tancovanie. Mám pekné schody na mezanín, na ktorých sa dajú cvičiť cviky na posilňovanie nôh. V zime rada posedím na dolných schodíkoch blízko radiátora, knižka v ruke. Svetlo funguje sporadicky. V kuchyni zhasína v pravidelných intervaloch – a nie je to chyba žiarovky. Asi napíšem majiteľovi list, pretože spojiť sa s ním telefonicky je ozajstný kumšt. V zime hriali radiátory ako chceli. Zopár týždňov som spala v obývačke, lebo spálňa bola studená. Angelo mi vysvetlil pointu: nikdy nesmieš radiátor CELKOM vypnúť, lebo potom ho už nezapneš! Nuž nevadí, aspoň mám zmenu, raz spím v jednej, inokedy v druhej miestnosti. Teoreticky by som mohla aj na mezaníne. S elektrickým sporákom sa dejú záhady. Dve zo štyroch platní sa síce po zapnutí zasvietia, ale každú minútu sa vypínajú. Rúra má tiež svoje „muchy.“ Ale veď kto by ich nemal? Schránku na poštu máme veľmi vetchú, pošta z nej padá na zem. Minule som hľadala oznámenie o doporučenej listovej zásielke a v kope listov na zemi som našla niekoľko starších faktúr na moju adresu. Aspoň je to zaujímavé. Si zvedavý, či ti niekto nepísal? Poprehrabuj sa v pošte. Možno nájdeš nejakú zaujímavú reklamu, dozvieš sa čo-to o ostatných obyvateľoch v dome. Mnohí z tých, ktorým chodia početné listové zásielky, tu už dávno nebývajú. To nič. Uvažuješ o tom, aký tu viedli život, akej boli národnosti, či bývali s rodinou alebo sami. Tak som natrafila na obálku s poštou pre pána Gérarda Philippa. Premýšľala som o ňom: Gérard Philippe Snívam o tebe, drahý Gérard. Predstav si, niekto ti ukradol meno. Akýsi Philippe Gérard. Ani neviem ako vyzerá. K pošte sa nehlási. Možno je guľatý a plešatý, možno má chybný chrup. Možno je čierny, možno žltý, ostane pre mňa záhadou. Ó, Gérard Philippe, ty idol žien, ozdoba môjho zošitka s výstrižkami hercov. Ty to už isto vieš, že tu dole je dôležitý výzor, ale hore niečo iné... My to však stále nie a nie pochopiť. Pán Philippe Gérard, prepáčte rodičom, že si s vami zahrali túto hru. Možno vám chceli uľahčiť život. „Á, tak to je pán GÉRARD Philippe? Potomok slávneho herca? Nech sa páči ďalej... Ale áno, v reklame sa pre vás určite nejaké to miesto nájde...“ A možno im to nevyšlo, lebo výzorom skôr pripomínate Danyho de Vitto a meno Gérard Philippe sa pre vás jednoducho NEHODÍ. Úzke drevené schody do bytu nie sú veľmi strmé, dá sa po nich hravo vybehnúť, len by som mala menej jesť, aby som po nich vyšla aj o rok. Zámok na dverách mám dobrý, ibaže samotné dvere a zárubňa už zažili alebo vlámanie, alebo pokus o vlámanie. Cez vydlabané škáry v dreve sa príjemne vetrá. Hovorila som o elektrike? Určite áno. Lebo je ´very special´, alebo ak chcete, ´très spécial´. Raz zhasínajú žiarovky v obývačke, inokedy v kuchyni. Zdá sa, že lajdácky spravená inštalácia jednoducho nevládze uniesť väčšie napätie. Telka asi tiež s tým súvisí. Po opakovanom výpadku signálu mi dali už tretiu satelitnú skrinku, teraz však chytám skoro výlučne iba nemecké programy, sem-tam francúzsky. Občas mi nefunguje zvuk. Vtedy stačí poriadne dupnúť na určitom mieste v obývačke – a zvuk sa zázračne zapne! Alebo poriadne pobúchať po televízore. No povedzte, v ktorom byte by som zažila toľko švandy? Alebo radiátor v spálni: leto, vonku 33 stupňov – radiátor hreje! Zima – je studený ako psí ňucháč. Mám však šťastie: v zime mi radiátory nehučia ako ľuďom na vyšších poschodiach. Sú úplne nehlučné, najmä tie studené. To neva. Tie dva hrejúce vydajú tepla na celý byt. Rada sa k nim pritláčam stehnami a nechávam prúdiť teplo celým telom. Vrchol belgickej dômyselnosti sú okná. Dvojité sklá, plastové, OK. Ale horná časť - malé priečne okienko sa vôbec nedá zvonku umyť, pretože sa nedá otvoriť. Párkrát som balansovala na stoličke s portvišom, na ktorý som ovinula handru, nakláňala sa, prehýnala v páse v snahe umyť tie tabličky zvonka. Ale poriadne som to nedokázala. Neriskujem, že vypadnem z okna, alebo že mi spadne portviš a zraní niekoho na chodníku. Ale všetky spomínané peripetie s mojím bytom sú drobnosti. Byt je priateľský, domácky. Páči sa mi nábytok, zariadenie, príbory, taniere, nová automatická pračka, ktorú som si vyžiadala namiesto pôvodnej umývačky riadu, nový hriankovač, ktorý som si „vybojovala“ , keď mi starý skapal takým štýlom, že som takmer vyhorela. Bola som v sprche a hrianky sa medzitým pálili na uhlíky. Zabudli vyskočiť. „Vybojovať si“ niečo od majiteľa znamená otravovať v realitke osobne aj telefonicky aspoň desaťkrát v priebehu dvoch týždňov. Ranná rozcvička v mojom byte je nádhera. V obývačke nedupem, lebo na drevenej dlážke sa to dosť ozýva. Radšej vo svojej americkej kuchynke. Vymyslela som si sériu cvikov prostných, aj na náradí, t.j. na spomínaných schodoch, zábradlí, gauči, posteli. Aj susedka Brita nado mnou cvičí, ibaže usilovnejšie. Potom si ide zabehať do parku Cinquantenaire pár kolečiek, a je to obrovský park. Obdivujem ju za to. Jeden mládenec si nosí po schodoch hore bicykel, hneď počujem, kedy ide domov. Uvažujem o tom, že sa presťahujem do menšieho bytu. Najmä ak sa ukáže, že žiadne z deciek, ani manžel sem za mnou neprídu. Čakali by ma však ďalšie poťahovačky s realitkami, a ktovie, či by som sa v novom byte cítila lepšie než v tomto? Objavila som spanie na mezaníne. Je to nádhera! Aj keď párkrát v noci potrebujem na záchod a kvôli tomu musím zbehnúť dolu schodmi. Je to dobrý cvik. Zbehnem dolu schodmi, zabehnem na záchod, opäť vybehnem a vankúš si dám tam, kde som predtým mala nohy. Život je ustavičná zmena!

PRACOVNÝ ELÁN Bola som šťastná, že som dostala miesto v Európskej únii, preto som si zaumienila, že budem pracovať „do roztrhania“. Pridelili mi vlastnú kanceláriu. Najprv sme sa štyria slovenskí prekladatelia zúčastnili na všakovakých odborných školeniach, potom sa už začali „sypať“ preklady. Keď uvážime množstvo strán, ktoré bolo treba preložiť každý deň – len si to porovnajte: staršie oddelenia mali po 20 až 30 prekladateľov, vynakladali sme my, štyria prví slovenskí prekladatelia a jedna asistentka v našich výboroch sizyfovské úsilie, aby sme zadané úlohy zvládli. Bolo to ťažké, ale zároveň pekné obdobie, viacerí to poznáte. Prídete domov z roboty neskoro večer, niečo zobnete, zapnete telku, ale v polovičke filmu zaspíte, strhnete sa, presuniete sa do postele a tam už veselo chrápete až do rána. Na druhý deň prídete do práce na siedmu – a tam ani nohy! V EÚ sa začína pracovať od deviatej, pol desiatej. Nič pre vás, zvyknutých celý život chodiť do kancelárie na siedmu, prípadne do školy na sedem tridsať. Ono to má výhody oproti mladším kolegom, ktorí si radi pospia: stihnete viac – a k večeru máte termínované úlohy splnené, kým oni ešte musia doháňať. Ale nerobí to dobrú krv. Šéfstvo tiež prichádza na deviatu, nikto nevie, že ste tam tak skoro, ba vrátnici a upratovačky na vás pozerajú ako na exota. Prehodíte zopár viet s upratovačkou, vyjdete z kancelárie uvariť si kávu, kým vám nepovysáva, a potom hor´ sa opäť do práce! Čoskoro prídete na to, aké opakovačky prekladáte. Ak je plenárne zasadnutie, mávate na striedačku aj pohotovosť, čo znamená preložiť promptne všetky pozmeňovacie návrhy, ktoré boli na zasadnutí členov výboru predložené. Väčšinou však nejde o náročné vsuvky: členovia sa vo svojich stanoviskách pridŕžajú textu z Parlamentu alebo Komisie, požadujú však, aby sa návrhy uplatňovali nielen na národnej, ale aj na regionálnej a miestnej úrovni. Pamätám si na školenie pre prekladateľov k prekladu rozpočtu na ďalšie obdobie. Zúčastnila som sa ho s kolegynkou. Boli sme zohraná dvojica, aj sme to spolu potom včas preložili, slovenské oddelenie pochválili. Z vyššieho vedenia sa však nedozvedeli, koľko času a úsilia ma to stálo v prvé dni - aj po nociach! Dôsledok sa prejavil na zdraví. Ale prekonali sme, chvalabohu, prekonali. Dôležité bolo, že u šéfstva sme sa zapísali ako výkonné pracovníčky. No, čo vám budem rozprávať! Prvé týždne a mesiace v práci ubehli rýchle, ani som si nestihla uvedomiť, aké „somariny“ vlastne prekladám. Pracovali sme všetci ako včeličky, ba stihli sme si z dokumentov vypísať aj zábavné „perličky“, niektoré vám ponúkam v ďalšej kapitolke.

Lipnutie na veciach tohto sveta

Lipnutie na veciach tohto sveta. Smiešne, ale typicky ľudské. Typický príklad: sťahovanie. Nikdy nepresťahuješ všetko, s niečím sa treba rozlúčiť. Zažila som to, keď som po troch rokoch odchádzala z Bruselu. Za tri roky som si vo svojom prenajatam bytíku nahromadila peknú kôpku balastu. Šatstvo, obuv, knihy, učebnice, poznámky, drobné suveníry, kuchynské náradie, paplóny, vankúše. Ako to všetko zbaliť a dopraviť na Slovensko? Triedenie bolo nutné. Veľmi sa mi do toho nechcelo. Až jedného pekného dňa som dostala tú správnu náladu a začala vyhadzovať zo skríň a zásuviek najprv všetko, čo išlo do zberu. Odpad som, samozrejme, vzorne triedila: papier, plasty, obyčajné smeti. Poodnášala do kontajnerov, určité veci dala pred vchod na ulicu, tam sa to tak robí. Idete po ulici a pred domom zbadáte gauč, koberec, chladničku, dvere. Ak potrebujete, vezmete si, ak nie, po pár dňoch to smetiari upracú. Niektoré kuchynské pomôcky som darovala priateľom a kolegom, napr. zánovnú kanvicu, super vývrtku a podobne. Niečo vyložila pred barák. Aj tak toho ostalo na sťahovanie priveľa. Niečo sme odviezli s manželom autom pol roka pred tým, ako mi predĺžili zmluvu, ale veľa toho zostalo po skončení pracovnej zmluvy do lietadla. Šesť kusov batožiny som ledva doterigala na letisko, veľa platila za nadváhu. A pritom to boli všetko len akési somariny. Hovorí sa: radšej raz vyhorieť ako sa trikrát sťahovať. Niečo pravdy na tom porekadle bude. Lebo oheň nemilosrdne zhltne všetko. Nenechá čas na romanticko-sentimentálne rojčenie nad vecičkami, spomienkami z detstva, mladosti, študentských čias typu „jéééj, no to je milučké, to si musím nechať na pamiatku, a toto sa mi raz určite ešte zíde! Aj tamto, aj tie fotky, listy, knihy, poznámky, dávno vyschnuté fixky, zažltnuté žabó, adresy frajerov, ktoré už neplatia, lebo niektorí zomreli, iní sa presťahovali, a hlavne, všetci sú beznádejne zadaní. A čo tak upratovanie po zosnulej tete? Nie a nie sa zbaviť predmetov, vecí, papierov. Mala vzácnu schopnosť všetko uschovávať. Do špeciálnych škatuliek s nápisom „Výstrižky“, „Ponožky“, „Rôzne“. Najviac papiera bolo v pivniciach, mala ich dve. Nechali sme si niekoľko fotografií, dedkove diplomy a vysvedčenia, obrazy. Chceli sme vytriediť časopisy, ale všetko bolo úžasne zaprášené. Nakoniec sme dopomohli dcére opatrovateľky získať užitočné body v škole za zber starého papiera. Bolo ho za plné auto. Do nemocnice si rovnako nemusíte nosiť veľa vecí. Nemajú to kde uskladňovať. Najmä ak ste si neobjednali nadštandardnú izbu. Zažila som pani, ktorá si prišla na chirurgiu „oddýchnuť“ a do nočného stolíka pri svojej posteli stihla napchať vankúšik, ponorný ohrievač na kávu, šálku, peknú bielizeň, knihy, časopisy. Iróniou osudu – alebo jej šťastím? bolo, že ju prepustili po troch dňoch, operácia nebola náročná, navyše nemali dosť lôžok. Načo si brala toľko vecí? Máločo z nich využila, a keď odchádzala, mala problém si všetko zbaliť. Podobne moja mama. Z ničoho-nič odpadla, na Jednotku intenzívnej starostlivosti ju priviezla záchranka, lekári ju dali „dokopy“ a vyriekli odporúčanie, že potrebuje kardiostimulátor. Mali ju previezť do Košíc. Napísala si na papierik, čo všetko potrebuje. Chúďa, nič z oblečenia nevyužila, pichli ju v župane do sanitky, previezli, na druhý deň zaviedli kardiostimulátor, na tretí deň ju sanitka doviezla z Košíc až pred dom. Aj s objemnými taškami, napchatými nepoužitými vecami, na ktoré sa, mimochodom, vyliala minerálka. Mamička, samozrejme, netušila, že zákrok bude taký rýchly a všetko pôjde mimoriadne hladko. To sa nikdy nedá dopredu vedieť. Preto si zvykneme robiť zásoby, prenášať so sebou veci potrebné aj nepotrebné, ako ja na prvé Vianoce z vysokej školy Veľký päťdielny rusko-slovenský slovník v domnienke, že budem cez sviatky študovať. Samozrejme, že som tie slovníky ani neotvorila. A po sviatkoch som vliekla slovníky naspäť, ťažký kufor som s námahou posúvala po snehu, ešte neboli bežné kufre s kolieskami. No a teraz tá smutná paralela: nevyhnutný záver našich snažení, zhŕňania vecí a „vecičiek“, áut, nábytku, šatočiek, topánočiek, napchatých chladničiek, je Tetka Smrť. A na druhý svet si už naozaj nič nezoberieš. Niektorí panovníci sa dajú rituálne pochovať s peknými vecami, ba možno aj milenkou, ale na druhom svete je im to všetko naprd. Ostáva to práchnivieť v hrobe, hrobke, či mauzóleu. Chúďa milenka! Preto nezháňajme sa za vecami tohto sveta, ale hromaďme si zásluhy pred Bohom. No, ten záver je síce pravdivý, ale nie veľmi originálny. Originálny výrok z našej rodiny: „Babka, keď ty a dedko zomriete, pôjdeme bývať aj s mamou do nášho bytu na sídlisku Západ?“ Hľa, naša smrť bude podľa detskej logiky predpokladom, ba priam prerekvizitou Andrejkovho šťastia.

Orientácia

ORIENTÁCIA Môj zmysel pre orientáciu sa v Bruseli trochu zlepšil. Celkove si myslím, že vedieť sa orientovať je dar, talent - ako napríklad dobrý hudobný sluch, či nadanie pekne maľovať. Ja ho, bohužiaľ, jednoducho nemám. Predtým som sa orientovala podľa holubov na strechách alebo plagátov na stenách. Holuby odleteli, plagáty vymenili - a bola som v háji. Manžel ma obdivuje. Vraj človeka ako ja by nemali samého púšťať na ulicu (ani doma, v rodnom meste). A ja sa pokojne vyberiem do cudziny! Áno, pripúšťam. Bola to z mojej strany odvaha. Ale túžba po zmene bola silnejšia. Veľakrát som sa obávala, či niekde trafím, viackrát som sa pýtala ľudí na cestu, vždy mi ochotne odpovedali. Reku, za pýtanie nebijú. Ale dávam si pozor na to, aby som sa na to isté nepýtala viackrát jedného a toho istého človeka. Aby sa mi nestalo tak, ako v máji 2004. Keď som sa raz istého pekného mladíka opýtala, kde je Avenue d´Auderghem, čudne na mňa pozrel, vysvetlil mi cestu, a potom dodal: “Nepýtali ste sa na to už včera?” Chodieval totiž, chudák, každé ráno tou istou trasou v rovnakom, preňho nebezpečnom čase, pretože som tade prechádzala každé ráno aj ja. Stretla som ho ešte niekoľkokrát. Previnilo som sa naňho usmiala, on však môj úsmev neopätoval, hoci Belgičania sú celkove veľmi milý národ. Možno si myslel, že si z neho strieľam a že sa ho už-už znovu opýtam na Avenue d´Auderghem. Postupom času však stúpalo moje sebavedomie. V júni 2004 som raz išla s taškou plnou potravín, keď ma zastavili Belgičania a pýtali sa na nejakú ulicu. Fíha, asi vyzerám ako Bruselčanka! - pomyslela som si pyšne, ale musela som im odpovedať: „Désolé, je ne sais pas. Je ne suis pas d´ici.“ (Ľutujem, neviem. Nie som odtiaľto). Neskôr som už vedela nasmerovať vidiečanov alebo cudzincov k Parlamentu či Rade, na čo som bola nesmierne hrdá. Vlastním mapu mesta, aj mapku metra. Keď potrebujem ísť na nejaké nové miesto, robím prípravu už deň vopred. Rozložím mapy na kuchynskom stole, chodím okolo nich a študujem plány ako generál pred rozhodujúcou bitkou. Potom sa ešte pre istotu spýtam na cestu kolegu, ktorý dobre pozná Brusel. Celé si to overím na mieste tým, že ustavične nakúkam do plánika, v duchu si opakujem, na ktorej zastávke mám vystúpiť, a párkrát sa spýtam okoloidúcich, či idem správne a či som ešte vôbec v Bruseli?

Čo detičky "zapotili"

Čo detičky „zapotili“ Andrejko získava vtipy od štvrtákov, ktorí sú preňho ešte stále veľkí bossovia. Najnovší je hádanka: - Babka, vieš, čo znamená skratka ZRPŠ? Povedala som. On na to: - Nie. „Zajtra ráno podpálim školu!“ X Sofia: - Babka, poďme sa hrať s plyšákmi na školu. - Dobre, ale ja budem učiteľka. Sofi: - Nie. JA budem učiteľka! Veď som už veľká! X Sofinka robí v hre na klavíri pokroky. Keďže však obľúbenú skladbičku opakuje donekonečna, okolie tým trpí. Väčšinou odovzdane, ale niekedy podráždene zareagujeme: - Prestaň na chvíľu hrať, prosím ťa! X Minule sme s Andrejom zažili akýsi nový rámus v ZUŠ-ke. Dunelo to riadne, ba lavička, na ktorej som sedela na poschodí pred Ajovou triedou, sa vyslovene chvela ako pri slabšom zemetrasení. Po hodine sme sa šli pozrieť na prízemie. Zvuky bicích nástrojov nás neklamne zaviedli do jednej triedy, v ktorej usilovne trénoval starší chlapec. Ajo bol vo vytržení a hneď prejavil záujem presedlať na bicie. Ešte to tak! – vykríkla som spontánne. - A kde by si trénoval? - No predsa v obývačke! – zahlásilo nevinné dieťa.

PRVÝ MÁJ 2004

PRVÝ MÁJ 2004 Prvý máj sa mi do pamäti vryl ako sviatok práce. Za komunizmu museli všetci na prvomájovú manifestáciu, do sprievodu. Neznášala som to, lebo to bolo povinné. Ako decko a stredoškoláčka ešte-ešte, dostali sme do ruky tzv. “mávatko”, alebo zástavku ČSSR alebo ZSSR a našou povinnosťou bolo počas prejavu na námestí disciplinovane stáť, keď tlieskali iní, tlieskať, a prevolávať: „Nech žije prvý máj! Nech žije Komunistická strana Sovietskeho zväzu resp. Československa!“ „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!“ Počas sprievodu mestom sme sa museli slušne správať, najmä keď sme kráčali popred tribúnu. Vtedy sme mávali a prevolávali heslá ako diví, tí, čo boli oblečení v krojoch, tancovali. Celkove to bola fraška, každý si vydýchol, keď bolo po sprievode a dostali sme rozchod. Očami som hľadala známych. Najmä chalanov z iných škôl, svoje tajné lásky. Ako mladá mamička som sa po štrnásť rokov zo sprievodu ulievala, pretože manžel musel do sprievodu, alebo neskôr do železničiarskej dychovky, kde spieval (spestril si to, beťár jeden), ja som ostala doma pri deťoch - mala som ich troje v rozpätí štyroch rokov, zákon dával matke s deťmi do desať rokov “dišpenz“ od sprievodu. Potom prišla “nežná”, zrušili sa prvé máje, aj lampiónové sprievody v predvečer VOSR, (Veľkej OKTÓBROVEJ socialistickej revolúcie, ktorú sme pravidelne oslavovali 7. novembra). Vôbec ma ako vydatú paničku nemrzelo, že “s chalanmi” bol koniec. Tridsiateho apríla dvetisícštyri som zažila otrasný večerný let, mimochodom, požičala som si naň peniaze od tety, na ubytovanie na prvý mesiac od syna a na dane za rok dvetisíctri od dcéry. Bolo veľmi zlé počasie, turbulencia, búrka, celú hodinu navyše sme krúžili južne od Bruselu. Utešoval ma jeden mládežnícky aktivista, ktorý bol pozvaný na oslavy rozšírenia EÚ. Keď sme konečne pristáli, nadšene sme zatlieskali pilotovi. Mladý Vladislav mi pomohol pochytať všetky tri kusy batožiny, aj ich naložiť do taxíka. Tŕpla som: čo ak mi zabudli nechať v objednanom podnájme kľúče od bytu v schránke č. 16, ktorá mala vyzerať ako zamknutá, ale v skutočnosti mala byť odomknutá? Čo si počnem v sobotu večer v upršanom Bruseli s batožinou uprostred ulice? Našťastie všetko fungovalo. Iba malá nehoda: v ruksaku sa mi otvoril šampón - skoro všetky slovníky dostali šampónový krst. Keď som “vyprala” slovníky, ruksak a seba, mala som akurát dosť, aby som sadla k televízii a pokojne v teple sledovala “countdown”, odratávanie času do polnoci, kedy svet vstúpil do rozšírenej Európy. Z Berlína dávali pekný ohňostroj. Prvého mája som odpočívala po adrenalínovom lete a prechádzala sa po Bruseli. Druhého mája - bola nedeľa, som zakotvila v neďalekom parku, kde mala každá krajina svoj stánok, podávali zadarmo rôzne chuťovky a nápoje. Dala som si škótsku, pivo, víno, šunku, syr, ryby, sladkosti. Poniektoré národy ponúkali všetko zadarmo, Slováci a Česi sa začali správať “trhovo“, pretože pivo predávali po jednom eure. Aj tak za ním stáli ľudia v dlhom rade. Boli tam aj väčšie kryté stany so stoličkami a tribúnou pre kultúrny program. Vypočula som si jednu dievčinu, ktorá pekne zaspievala aj s kapelou “Macejku, Macejku” v modernom rockovom štýle, pozrela som si pár tanečníkov v ľudových krojoch, tancovali tanec “cifrovaný”. Prisadol si ku mne jeden mládenec a spýtal sa, či neviem, v akej reči spievajú. Odvetila som svetaznalo: “In Slovak.” Na otázku, ako to rozpoznám, som hrdo odvetila: “ I am Slovak!” Mládenec sa uznanlivo zaškeril. Pokračovala som svojou kvetnatou angličtinou: “ And where are you from?” “California.” Pri stánkoch so suvenírmi som trpezlivo počkala v rade a ušli sa mi: tričká, taška, šiltovka, ľadvinka na doklady, prospekty, plagáty, prívesky, perá, zápisníky, všetko s emblémami EÚ, Európskeho parlamentu alebo Výboru regiónov. Počkala som si aj pred Radou, lebo bol Deň otvorených dverí. Bolo to zaujímavé, našu skupinku sprevádzal švédsky tlmočník, trochu machroval, vraj aká je tá práca náročná a ako výborne je platená, občas prešiel akoby mimochodom na francúzštinu a potom sa akože ospravedlňoval. Potuteľne som sa usmievala: chlapče, nevieš, pred kým frajeruješ. V jednej rokovacej sále bola zaujímavá technika, vraj inštalovaná najnovšie, kvôli rozšíreniu. Poslancov je tak veľa, že by sa bez technickej pomoci nielenže nepočuli, ale ani dobre nevideli. Preto sa im na monitore laptopu objaví tvár toho, kto práve reční. Ak to, pravda, funguje. Hádam hej. Mohla som zažiť ešte viac atrakcií, ale bola som hlúpa a nevedela som, kde sa to všetko odohráva. V skutočnosti stačilo prejsť pár metrov. O mojom „zmysle“ pre orientáciu sa dozviete v ďalšej kapitolke. Aj tak sa mi prvý máj (presnejšie povedané druhý máj, ale z toho sa nestrieľa) dvetisícštyri páčil. Mala som hrdý pocit, že som Európanka, že som sa stala časťou jednej veľkej rodiny, a hlavne, že ma do nijakých podujatí nikto nenútil.