A tak mi rastú pod rukami.
Každý deň more povinností, spech.
A odmenu a šťastie dá mi
v sobotu večer detský smiech.
x
Čo bolo v škole? Aké známky?
Pýta sa denne
babka miesto mamky.
x
Tatík je pre ne všetkým.
tatík je ocomama.
Zarobí, navarí,
pohladí po tvári,
keď treba, aj plesne.
Spieva s nimi piesne.
x
Na klavíri, na gitare
tešia srdce staré.
Bacha, Suchoňa i Čajkovského
hrá dievčatko černooké.
A Andrej hrá s počítačom
gitarové karaoke.
x
Andrej začal s futbalom
- chce byť mužnejší.
Sofi pláva ako nymfa,
vo vode je ako rybka.
Hoci ten dar nemá po mne.
chválim, že je hybká.
Aj talenty z druhej strany
rátajú sa. Športu zdar!
A dievčatko pestuje si
aj bez matky
svoju tvár.
x
Tak nám plynie žitie-bytie.
Tak nám bežia hodiny.
Naše zdravie na dožitie.
Spaľuje sa v nevinných.
sobota 24. novembra 2018
piatok 16. novembra 2018
Všetko zlé je na niečo
dobré.
- Sekne ťa v krížoch, trpíš sťa hovädo, na druhý deň vstaneš a prejdeš pár krokov. To je slasť!
- Bolí ťa noha, keď vravím, že bolí, tak poriadne, ako vojnového veterána, nevládzeš chodiť, aj s barlou len tak-tak. Blíži sa noc, dovlečieš sa s obavami k posteli, na ktorú padneš ako vrece zemiakov a naveľa zaspíš. O dve hodiny sa zobudíš, že ti treba ma malú. Horko-ťažko sa pozviechaš, pomocou barly a pridržiavania sa o stenu sa doplazíš k WC, medzitým si cvrkneš do gatí - a to sa opakuje každé dve hodiny. Ale pozor! Zakaždým už vstávaš ľahšie, bystrejšie sa pohybuješ smerom k záchodkom, ba nakoniec nepotrebuješ ani barlu. Aha ho! Jedna choroba porazila druhú! A do rána si zdravá ako korytnačka. Nehovorím, že ako rybička - nie taká bystrá, ale ako pomalá, stará, múdra, rozvážna korytnačka áno. Yes!
A tento príbeh je pravdivý. Rozprávala mi ho jedna zaslúžila babička kdesi na Spiši. A volala sa A.M.M. Sedlačková.
- Sekne ťa v krížoch, trpíš sťa hovädo, na druhý deň vstaneš a prejdeš pár krokov. To je slasť!
- Bolí ťa noha, keď vravím, že bolí, tak poriadne, ako vojnového veterána, nevládzeš chodiť, aj s barlou len tak-tak. Blíži sa noc, dovlečieš sa s obavami k posteli, na ktorú padneš ako vrece zemiakov a naveľa zaspíš. O dve hodiny sa zobudíš, že ti treba ma malú. Horko-ťažko sa pozviechaš, pomocou barly a pridržiavania sa o stenu sa doplazíš k WC, medzitým si cvrkneš do gatí - a to sa opakuje každé dve hodiny. Ale pozor! Zakaždým už vstávaš ľahšie, bystrejšie sa pohybuješ smerom k záchodkom, ba nakoniec nepotrebuješ ani barlu. Aha ho! Jedna choroba porazila druhú! A do rána si zdravá ako korytnačka. Nehovorím, že ako rybička - nie taká bystrá, ale ako pomalá, stará, múdra, rozvážna korytnačka áno. Yes!
A tento príbeh je pravdivý. Rozprávala mi ho jedna zaslúžila babička kdesi na Spiši. A volala sa A.M.M. Sedlačková.
nedeľa 11. novembra 2018
Ráno
RÁNO
Prečo zrána
používam
štvorslabičné
slová?
Bo som
stará, unavená.
Zopakovať
znova?
Kde sú časy,
keď sa ráno
Odvíjalo
skokom!
Hup
a vstať! Skok a umyť!
Schystať
veci, kávy glg,
Do šiat šup
a do
práce hop!
Ešte som aj
medzitým
Tancom
vyjadrila žiar.
Pohľad do
zrkadla ukázal
zväčša
usmievavú tvár.
No
a dnes?
Čistý des!
Ledva
vstanem z postele.
Všetko bolí,
dolámaná,
sťa po
fláme, Anna.
Zrkadlo mi
rečie dnes:
„Stará baba,
proste des!“
Do kúpeľne
dotiahnem sa,
pomaly sa
sprchujem.
Potom
tiahnem na raňajky,
vôbec
nelevitujem.
Ráno hlúpo
začalo.
Čosi sa mi
stalo.
Telo nie je
na poriadku,
asi
odumiera?
Ale kdeže,
milá Hana!
Toľký
pesimizmus zrána!
Kde je tvoj
viera?
Pozri
z okna. Biely deň!
Trochu,
pravda, sadá hmla.
Ale ešte
vonku nie je,
ani
v mojom vnútri TMA!
Tak sa
vzchopte, moje čuvy,
Treba
chystať, treba prať!
A do
práčky nahádzať.
A koberce
vysávať.
O chvíľočku sa už pripriem
k ľahkým
prácam domácim.
Kým si telo
na starobu zvykne,
Robme ešte
niečo s tým!
.
piatok 9. novembra 2018
Kolobeh
Kolobeh
Staré papiere. Koncentrovaná múdrosť, alebo semenište prachu?
Šup s nimi do zberu!
Deti majú dobré body. Doma sa uvoľnila polička - na futbalové oblečenie.
Ešte je treba zbaviť sa ďalších papierov.
Babke to trhá srdce.
Spomienky, koncentrované vedomosti.
Ale treba sa ich zbaviť, aby mladí
dostali priestor.
Veď aj tak si ho vezmú.
Aj tak všetko po nás prevezmú.
Do hrobu si papiere nevezmeš,
čo z vedomostí ostalo,
to si už zúročila.
Makulatúra je len semenište prachu.
Dnes sa vedomosti, pojmy, dojmy, básne a výlevy
ukladajú do malinkej skrinky.
Úžasné, koľko vedomostí sa vojde do počítača!
Za papiermi plakať?
Nič netrvá večne. En-en-vé.
(en-en-vé bola obľúbená hláška, alebo ak chcete, šifra mojej tety s jej priateľkou Gizkou. Ako dieťa som ich počúvala, významu ich rozhovoru som nevenovala pozornosť, len ma zaujal ich výrok "en-en-vé, ktorý z času na čas použili. Raz som k nim pristúpila a zahlásila: "He-he, a ja už viem, čo to vaše "en-en-vé" znamená!" "Áno, a čo?" vyzvedali tety.
"To keď si niektorá z vás prdne, tak povie "en-en-vé"!
No viete si predstaviť ten ich rehot? Najmä teta Gizka, tá sa až zachádzala od smiechu. "No, Anička, ty si ale podarená! To je podarené!" (Gizka ma poznala od malička, milovala ma).
A môj výrok sa už šíril v kruhu pobožných priateliek. Mal príchuť jemnej pikantérie.)
Staré papiere. Koncentrovaná múdrosť, alebo semenište prachu?
Šup s nimi do zberu!
Deti majú dobré body. Doma sa uvoľnila polička - na futbalové oblečenie.
Ešte je treba zbaviť sa ďalších papierov.
Babke to trhá srdce.
Spomienky, koncentrované vedomosti.
Ale treba sa ich zbaviť, aby mladí
dostali priestor.
Veď aj tak si ho vezmú.
Aj tak všetko po nás prevezmú.
Do hrobu si papiere nevezmeš,
čo z vedomostí ostalo,
to si už zúročila.
Makulatúra je len semenište prachu.
Dnes sa vedomosti, pojmy, dojmy, básne a výlevy
ukladajú do malinkej skrinky.
Úžasné, koľko vedomostí sa vojde do počítača!
Za papiermi plakať?
Nič netrvá večne. En-en-vé.
(en-en-vé bola obľúbená hláška, alebo ak chcete, šifra mojej tety s jej priateľkou Gizkou. Ako dieťa som ich počúvala, významu ich rozhovoru som nevenovala pozornosť, len ma zaujal ich výrok "en-en-vé, ktorý z času na čas použili. Raz som k nim pristúpila a zahlásila: "He-he, a ja už viem, čo to vaše "en-en-vé" znamená!" "Áno, a čo?" vyzvedali tety.
"To keď si niektorá z vás prdne, tak povie "en-en-vé"!
No viete si predstaviť ten ich rehot? Najmä teta Gizka, tá sa až zachádzala od smiechu. "No, Anička, ty si ale podarená! To je podarené!" (Gizka ma poznala od malička, milovala ma).
A môj výrok sa už šíril v kruhu pobožných priateliek. Mal príchuť jemnej pikantérie.)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)