streda 25. apríla 2018

Na cintoríne

Zarána, zjari je na cintoríne pekne. Išla som poliať sirôtky na mamičkin hrob - a hľa, čo som zažila:


Na cintoríne
Vysoké tisy,
človek sa stíši.
Ešte nestihla zvädnúť
dušičková výzdoba,
už sa jar hlási.
Ach, tie storaké hlasy!
Červienka, pinka, škovran, drozd
sa v rozmarných spevoch predbiehajú.
A pod tým spevom
v matke zemi
kosti našich predkov
pokojne spočívajú.




Magnólie

Život a smrť.
Nežné ružovobiele kvety.
Lístky prídu neskôr.
O týždeň: Aha, lístky vyrašili!
Hriešne sviežo bledozelené.
Zrod a zánik na jednom mieste.
Magnólie na cintoríne.
Pocta padlým v našom meste.
Primeraná? Chabá?
Aj, aj.
Primeraná: Veď čím už mŕtvych osláviš?
Aspoň maličký kúsok života im ponúkneš:
„Za vašu mladosť, drsne pretrhnutú,
Za vašu krv, vo vojne nezmyselne vyliatu.“
Chabá to pocta z hľadiska hodnôt.
„My sme ešte poriadne nežili, keď
nás trafila guľka!
Nebolo nám dopriate
mať ozajstnú lásku,
splodiť syna,
vidieť ako rastie,
tešiť sa z jarnej prírody,
pozorovať
magnólie.“



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára