Myši na plyši
Neviem, či je to tým, že dcéra študovala veterinu, že sa vôbec nebojí myší, potkanov, pavúkov, žiab a inej hávede, ktorá by u niektorých žien dokázala vyvolať šok, keby ju znenazdajky zbadali, nehovoriac o tom, že by s ňou boli konfrontované vo svojom útulnom bytíku, napríklad, keby im tak po plyšovom poťahu prebehla myš. Ja by som zjačala, vyskočila meter tridsať, ušla z izby, izbu zamkla na trikrát -a utekala zháňať pomoc proti "votrelcovi". Tak táto moja dcéra dokáže bez mihnutia oka urobiť vaginálny výter potkanej samici, dať jej injekciu a vôbec, pracovať s hlodavcami, ktoré jej vôbec nepripadajú "hnusné". Keď som jej rozprávala, ako sme raz mali v byte potkana, ako som jačala, ako sme vyhádzali zo spálne všetok nábytok, ako nakoniec dedo uväznil votrelca v rohu medzi skriňou a kútom miestnosti a tam ho omráčil biliardovou pálkou, Monika len vzdychala do telefónu: "Chúďa malé, bol to taký ten hnedý potkanček?" Ja reku, že áno a že nebol chúďa, lebo mi stihol zahryznúť do postele, dodnes je to miesto zalakované červeným lakom - iný som vtedy nemala naporúdzi.
Naša Monika vychováva k láske k zvieratám aj svoju dcéru Dominiku - navonok princezničku s dlhými blond vlasmi, ktorá však má medzi hračkami plyšové myši, potkany, netopiera, hada, veľkého gumového pavúka. Na potkančeka povie: "Však je milučký?" Keď sa štítivo odvrátim, vnučky sa dohodnú, že ma budú permanentne strašiť. Sedím pri telke a vtom ma niečo pošteklí po líci. Áno, potkanie fúziky. Alebo si chcem obuť čižmu, akosi nejde, nahmatám - a tam myš! Pravda, plyšová.
Najväčší strach z hlodavcov mala moja mama. V činžiakovom byte na prízemí si kvôli zlej izolácii z pivnice užila párkrát "návštevu". Potom nám deťom rozprávala príbehy, z ktorých nám naskakovala husia koža. Draci? Maličkosť! Ježibaba? Neškodná starena. V porovnaní s babkinými potkanmi to boli milé tvory.
Ej veru, situácia sa mení. Manželstvom s mojím mužom, ktorý vyrástol na dedine, som sa naučila zvieratá aj keď nie milovať, ale aspoň ich trochu tolerovať. Moja dcéra študovala veterinárnu medicínu, sklony k zvieratám zaiste nepodedila po mne, ani po našej rodinnej vetve, ale po príbuzných z mužovej strany. Rozprávala nám, ako musela strčiť ruku až po lakeť do kravskej vagíny. Na otázku, že ako tam bolo, odpovedala: "Priestranne a teplučko." Hneď na úvodnej praxi sa stretávali s maštaľným hnojom, ktorý bolo treba vypratať. Jedna bratislavská fiflenka sa zvrtla na opätku a odišla zo školy: "Tak toto ja robiť nebudem!"
Monika vedela svojho času zarezať sliepku, ba skúšala zabiť aj zajaca Učil ju to jej dedko.
Nuž, takú ja mám odvážnu dcéru!
A popri svojej odvážnej dcére a svojich odvážnych vnúčatách sa učím menej báť hlodavcov. Nemôžem povedať, že ich mám rada. To sa asi nikdy nestane. Ale aspoň sa snažím ich tolerovať. Pripravte sa, že keď k nám prídete, uvidíte na koberci, či gauči niekoľko potkanov, a na chodbe bude visieť netopier. Riadna Addams family!
