Na tri deti s chorou nohou
Boli rozkošné. Ajo s Dominikou simulujú telefónny
rozhovor – jeden s mobilom, druhá s kalkulačkou pri uchu.
„Ahoj, Dominika, ako sa máš?“
„ Dominika ... ová.“ – zrejme rozumela ´ako sa voláš´
„A čo robíš?“
„Telefonujem.“
Volám: ich:
„Detičky, ideme si ľahnúť.“ – Všeobecný nesúhlas.
„Detičky, ideme si ľahnúť.“ – Všeobecný nesúhlas.
„Urobíme si v izbičke stan.“ – „Hurá!“
Dali sme na zem karimatky, deky, hračky, ja vedľa nich
(unavená ako baník po dvojitej šichte) som si ľahla na váľandu. Je jasné, že
som nespala. Ale aspoň na chvíľu poležať!
Chlapček volá o najmladšej: „Domi smrdí. Iste sa
pokakala.“ Vyskočím na rovné nohy. Fakt: blato v nohavičkách.
Inokedy: „Sofi, čo robíš?“
„Varím.“ (Mieša
varechou naprázdno v umelohmotnej mise).
„A čo to bude?“
„Guláš. Ochutnaj.“
Po chvíli:
„Babka, poďme hrať človeče.“
„Dobre. A čo tak s kockami, kto častejšie zagúľa
šestku?“
„Nie! Ja chcem KLASICKÉ človeče.“
„No dobre.“
Domika sedí na záchode a vraví:
„Budem kakať, ale ty, babka, nerob blbosti.“ (rozumej,
všelijaké povzbudzujúce grimasy).
Andrej miluje bicyklovanie, ale aj počítačové hry. Na bicykel
som ho samého nepustila, „dusili sme sa“ v byte, kým sa nevrátil dedo, ale
ani počítačové hry som mu nechcela dovoliť. Ako to urobiť? Odpojila som káblik
z rootera. Počítač išiel, ale internet nie. Síce som zmeškala jednu
dôležitú pracovnú ponuku a správu od syna z Londýna, ale aspoň sa
decká pohrali, chvíľu reptali na „pokazený“ počítač, ale potom objavili plyšáky
a autíčka. Andrejko sa hral na učiteľa, plyšáky a dievčatá boli
zoradené na koberci, Ajo ukazoval paličkou na dvere a „vyvolával“ ich postupne,
aby hádali, aké je to písmeno a koľko je dva plus tri. Podchvíľou
„mančaft“ okríkol: „A ty čo tam vyrušuješ, Bibík? (rozumej, plyšový macko). Čo
si taký neposedný? A vôbec: čo ste všetci takí nepozorní? Čo ste
v noci robili? Myši lapali?“
Potom sme si poležali v spálni (o spánku nemohlo byť
reči), hrali hru „na čokoládky“ a skrývali sme plyšového tigríka, potom
deti objavili zabudnuté keksíky, vrhli sa na ne – všade plno omrviniek, ktoré
Sofinka s vďačnosťou chcela aspoň z koberca pozametať, ale prakticky
ich rozmetala, potom sme šli obedovať, ľahko uhádnuť, ako to dopadlo, jedla iba Dominika – je to pedantne
vychovaný, do dva a pol roka kojený papkáčik, systematicky spapala celý
tanier slepačej polievky aj s mäskom, Ajo a Sofi vyhlásili, že nie sú
hladní, potom mi Sofi chcela urobiť radosť, tak zahlásila, že zje, ale pod
podmienkou, že bude jesť studenú polievku, samozrejme, zjedla len asi tri
lyžice, potom ďalej šantili a vymýšľali, až kým neprišiel dedko
a nevzal ich von. Ajo šliapol do pedálov, dievčatá naštartovali jedna
odrážadlo, druhá kolobežku, a ja som mohla napísať toto extempore.
