Sladké, hravé, pravé jarné prázdniny
Aj keď počasie nežičilo – zima sa lúči ťažko – mali sme o zábavu postarané. So všetkými troma vnúčatami. Najmladšia, Dominika, sa nijako nedala staršími odstrčiť, vehementne dávala najavo svoje ego. Nádherne sa hrali, vzácne dopĺňali, pod vedením starých rodičov a uja Jura mali o program a usmernenie postarané.
Ja Dominike. – Ty si moja vnučka.
Dominika: Ja nie som vnučka, ja som Dominika Lachová!
Ja: - Ale predsa. Si aj moja vnučka.
Po troch dňoch komusi zahlásila, že sa volá Dominika Vnučka.
Vniesla do našich vzťahov nehu, nezbedné prekáranie, šteklenie, túlenie, maznanie. Na to všetko bola zvyknutá z domu.
Od našich detí zase pochytila beťárstvo, súdržnosť, potrebu sa deliť, cit pre povinnosť.
Sofia: - Aj z malej bomby veľký výbuch býva.-
Neviem, či to vzťahovala na fazuľovú polievku, do ktorej dávame malé fazuľky a niekoľko veľkých – kto nájde veľkú, našiel „bombu“, no a od fazuliek sa prdká, od veľkej bomby najhlasnejšie, ale aj od malých to ide... alebo to bola alúzia na niektoré z početných počítačových hier. Dosť im zakazujem hry typu „strieľačky“ a „vybuchovačky“, ale vyhnúť tomu sa celkom nedá.
Dominika nádherne papá. Pohľad na tak vďačne a systematicky sa kŕmiace dieťa musí babičku nevyhnutne pobádať k tomu, aby jej pridávala. A tak sa stalo, že Dominika má pekné guľaté bruško. Rozhodne u starkých nehladovala!
Sofia si často hrávala na klavíri, Andrej občas schytil sám od seba gitaru – čo ma naozaj potešilo, rada som mu vtedy poasistovala a poradila, čo som vedela. Aj Sofinke pri klavíri.
Dominika bola zlatá: - Ja budem hrať na trúbu! To sa mi páči! Reku, chúďatá rodičia, aj susedia v paneláku! Hádam jej to vyhovoria a zamerajú ju na tanec, gymnastiku, atletiku – to sú všetko veci, na ktoré má nadanie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára