Výlet
do Londýna
Nakoniec som zvládla let tam aj späť bez anti-trombotík.
Veľa robí motivácia. Je silnejšia než starecké obavy. A vôbec, aká tam
staroba? Trochu ťa odstrkujú, lebo všade chodíš, resp. kníšeš sa
v pohodlných botaskách a smer cesty bezpečne udávaš guľatejším
bruškom. No čo už?
Splnila som si všetky ciele: prekladateľské podujatie, účasť
na tragédii v Shakespearovom divadle Glóbus, stretnutie so synom, ba bolo
aj príjemné prekvapenie: výhľad zo SHARDu.
Všetko má svoje pozitíva aj negatíva. Zažívala som tie
drobné paradoxy každodenne.
Poviete si: aké pozitívum vidí v tom, že ju bolí
hokejka a nemôže behať ako zamlada? Hádam menej minutých peňazí,
intenzívnejšie prežívanie niekoľkých rarít a obzeranie menej pamiatok, ale
s dôrazom na niečo, posedenie si pred reštauráciou pri kávičke
a pozorovanie ľudí – mám to rada, rozmýšľam, kam sa náhlia a čo sú
zač, prečo sa smejú alebo chmúria. No a keď aj svieti slniečko, nemá to
chybu!
Počasie bolo anglicky premenlivé, raz spŕšky, raz slnečno.
Chválabohu, víchrice prišli, až keď som odišla. Traja zamrznutí svätí a Žofia
ostali verní svojej povesti.
Viem sa zbaliť čím som staršia, tým praktickejšie. Predsa
nebudem vláčiť kilá navyše, keď nevládzem chodiť? Doma kúpený jarný pláštik
super poslúžil popri botaskách, dáždniku. Cítila som sa mladistvo
a chvíľami aj „chic.“
Moja neschopnosť orientácie sa neprejavila veľmi markantne,
pretože som sa pohybovala v jednom okruhu, no a londýnske metro je
príma značené. Predsa však som sem-tam trochu zablúdila. Ale to už patrí
k mojim zážitkom z ciest. Nebyť toho, neobjavím sochu ležiaceho
Shakespeara v katedrále v Southwarku, vraj v tej štvrti istý čas
býval, ani chutný anglikánsky kostolík na ulici Black Friars, kam som sa
utiahla pred vetrom na nedeľnú bohoslužbu, lebo kvôli svojmu nie orientačnému,
ale „dezorientačnému“ zmyslu nie a nie natrafiť na katolícky kostol, bolo
to zaujímavé, aj prijímanie pod obojím. Veď Boh je len jeden, však? No
a najsuperáckejšie bolo, keď som si raz v metre zmýlila smer, a keď som
vyšla z toho andergraundového bludiska, zrazu bác! - do očí mi strelila
nádhera pozláteného Big Benu a budov s ním súvisiacich! (doteraz som
poznala Big Ben iba pod lešením).
Panoptikum postavičiek v metre, na uliciach, v reštauráciách
a baroch bolo možno trochu rušivé, nezvyk na stisk, ruch a hluk, ale
veď som bola turistka v metropole, tak som ani nečakala pokojný šum mora
a hojivé ticho rybárskej osady. Naopak! V jednej reštaurácii, kde sme
s Miškom večerali, bolo toľko hostí a taká hustá premávka, že
sme nepočuli vlastného slova. Jedlo však bolo znamenité. Mám to vyskúšané:
treba si vybrať najhlučnejšiu a najprepchatejšiu reštauráciu, lebo taká je
zákonite obľúbená, v tých tichších býva menej chutné jedlo alebo vyššie ceny.
Zhliadnutie
Shakespearovho predstavenia v divadle Globe v blízkosti mosta London
Bridge na druhom brehu Temže, pôvodné divadlo je v suteréne, súčasné vyzerá ako
amfiteáter, kruhové, dole uprostred stáli ľudia, čo mali lístky na státie,
herci chodili pomedzi nich, bolo to super, zvukové efekty, krv, odseknuté
hlavy, vytrhnutý jazyk - Lavinii sa prihovoril Titus, tá nemohla odpovedať,
lebo jej vytrhli jazyk, tak len otvorila ústa a z nich jej vychrstla krv (akiste
červená omáčka). Vojak, čo jej to urobil, aj jej odsekol ruky po zápästie, sa z toho
pozvracal, na drevenej podlahe javiska boli zvratky (akože). Titus Andronicus
bol rímsky vladár, slaboch pomstychtivý, Tamora, gótska kráľovná, spriadala
intrigy z pomsty, lebo jej povraždil synov, vydala sa za Titovho syna, ale
spávala s jedným Maorom - černochov majú v Anglicku dosť, nebol problém nájsť
herca. Vraj v stredoveku sa obecenstvo vyžívalo v krutých scénach - veď dnes
tomu nie je inak, viď akčné filmy. Titus Andronicus bola prvá Shakespearova
tragédia, ktorou sa preslávil. Nuž, čakala som, že to bude drasťák, ale na
druhej strane boli aj prvky humoru, a aj obecenstvo spolupracovalo. V streche
bol kruhový otvor, pod ním tzv. velárium, niečo ako cirkusové šapitó. Všetko
bolo dobré, cítila som sa ako v stredoveku.
Nečakaný
upgrade: pozreli sme sa s Miškom na mesto z výšky SHARDu - presklený ihlan, po zaplatení ani nie 30 libier
na osobu (konkrétne 29,95) a všakovakých bezpečnostných kontrolách nás vyviezli
na 72. poschodie, kde sme mali super výhľad a dlážka sa pod nami mierne
hojdala.
K Anglicku
a Angličanom patrí nesmierna tolerancia. Ako ináč si vysvetlíte to
množstvo cudzincov všetkých možných rás a etník, družne si spolu
nažívajúcich, navzájom sa rešpektujúcich?
Pravda, Edgware Road je úplne arabská. Máš dojem, že Spojené kráľovstvo Veľkej
Británie a Severného Írska čoskoro premenujú na Spojené arabské kráľovstvo -
všade pod anglickými nápismi aj arabské, reštaurácie halal. Halal pre Arabov
znamená to, čo pre Židov kóšer, v hoteli sme mali trojaké raňajky: 1) anglické,
2) kontinentálne, 3) halal. Pred kaviarňami posedávali Arabi a fajčili vodné
fajky. Pozitívum z toho je, že sa tam menej predáva alkohol, resp. vôbec
nie, čo je dobré aj nie, dobré preto, že nevidíš opilcov, zlé, že si
v nedeľu večer ani nemáš kde dať pivo. Museli sme s Miškom dlhšie
hľadať nejaký pub, kde čapovali pivo, lebo večeru sme smeli zapiť iba džúsom.
Nebolo to síce v arabskej, ale v malajzijskej reštaurácii, jedlo
super, ale žiaden alkohol. Čo vravím? Pozitíva prepletené s negatívami.
Prepletence ľudských pováh, prepletence dobrých aj horších udalostí,
prepletence príjemných aj menej príjemných prekvapení. Prečo chce tak veľa
cudzincov bývať v Londýne? Asi má niečo do seba.
