Pozvanie

POZVANIE

           Nemohla som tomu uveriť! V piatok trinásteho februára 2004 som si náhodou listovala v školskej e-mailovej schránke, na ktorú mi chodilo toľko spamov, že som ju už-už chcela zrušiť. Len ešte pred zrušením som si ju nedbalo prezerala, či tam nenájdem niečo hodné povšimnutia. A veruže bolo! Pozvánka z EHSV na skúšku do Bruselu. Vraj potrebujú “shortly“ obsadiť miesta slovenských prekladateľov. Nezaváhala som ani na chvíľu. V Bratislave som si v CKM cestovke kúpila letenku - ešte na medzinárodný preukaz učiteľa, nehanbím sa za to, školstvo mi to dlhovalo. Aj tak nebola veľmi lacná, a bola nepraktická, lebo som letela Košice-Praha-Brusel a v Prahe som musela čakať päť hodín. Testy boli 27. februára, v čase polročných prázdnin, nikto z kolegov v škole nevedel, ako ich trávim. Reku, ak neuspejem, aspoň sa mi nebudú  posmievať.

            Celú záležitosť som brala pomerne na ľahkú váhu, hoci som si predtým čítala brožúrky o EÚ v angličtine. vypisovala z nich slovíčka, napísala si ich na počítači a vlepila do slovníka. Pretože pri skúšobnom preklade možno používať iba jeden slovník.

          Nuž, čo vám budem hovoriť? 27. február 2004 uplynul ako v mátožnom sne. Problémy boli už večer predtým s hotelom - á, to je tá pani, ktorá nám nechcela poslať číslo svojej kreditky (nechápali, že žiadnu nemám?) Bohužiaľ už nemáme voľné izby, ale tam za rohom je ďalší hotel.

Ráno bola chumelica, vetrisko, sneh, následne pľušť, autá vrážali do seba aj do obrubníkov, sama som sa zabárala do snehu, raz som doňho aj spadla. (Poznámka na okraj: odvtedy som taký sneh v Bruseli nezažila).

          Keď sme sa zhromaždili všetci pozvaní adepti, na úvod nám zablahoželali, že sme v takom zlom počasí vôbec prišli. Bolo nás dvanásť, vybrať mali štyroch. Nedúfala som, že budem medzi nimi. Párkrát ma už EÚ odmietla, zrejme som stará a nikdy som nežila v zahraničí. 

          Preklad bol dosť náročný na slovnú zásobu: technika, ekológia, ekonomika, právo. Tú zásobu, našťastie, mám. Jeden slovník inak zďaleka nestačil. Preklad som odovzdala ako prvá, ale mala som zmiešané pocity.

          Ústne interview prebehlo v nenútenom tóne. Boli ku mne milí, príjemne vyzerajúci dvaja páni a jedna pani v rokoch. Pokúsila som sa reagovať na ich otázky prirodzene, ba až vtipne. Myslela som si: veď čože, nemám čo stratiť, aspoň som skúsila. Pýtali sa aj na  EÚ, ale nebola to skúška z legislatívy, akurát chceli vedieť, či viem, čo je nové. Povedala som, čo som vedela.

          Aké bolo moje prekvapenie, keď mi o desať dní jedna Maďarka (po anglicky) napísala, že má tú česť mi oznámiť, že mi ponúkli kontrakt, vraj mám odpísať. Ani chvíľku som neváhala. A to som si vtedy myslela, že ide o 3 mesiace. A boli z toho 3 roky…

         Neskôr mi napísala akási Poľka, že sa mám dostaviť na lekársku prehliadku. Tie dve mladé dievčatá som pozdravila, keď som prišla definitívne. Maďarka vedela po slovensky, jej mamka bola Slovenka. Poľka hovorila plynule po francúzsky.

          Lekárska prehliadka znamenala hneď po Veľkej noci ďalší let do Bruselu. Stále som nedúfala, že je to pravda, myslela som si, že prehliadkou neprejdem. V tej dobe som si namýšľala, že mám niečo s pečeňou. Vysvetlím vám to: nie som hypochonder, ako  tvrdia moje deti. Ja všetky tie príznaky zo zdravovedy naozaj mám: presne ako jeden z troch priateľov Jerome Klapku Jerome, ktorý keď čítal zdravovedu, zistil, že má všetky choroby okrem horúčky šestonedieľok. Ja by som mohla povedať, že nemám akurát tak zápal prostaty.

          Ale aby som sa vrátila k lekárskej prehliadke. Dopadla nad očakávanie dobre: všetky laboratórne výsledky boli v poriadku(!) Záver flámskeho lekára bol prekvapivý: zdravá, iba s nadváhou. Odporúčanie: jedzte menej!

          Nuž, začala som veriť, že ma berú. Aj som si pozrela svoju budúcu kanceláriu.

          Blížil sa prvý máj dvetisícštyri. Nemala som peniaze na tretiu letenku, ani na nájomné na prvý mesiac, ktoré bolo treba zložiť vopred. Ale o tom až v ďalšej kapitolke.  

TABLET

Tá moderná doba! Dvojročnej vnučke dajú tablet do ručičiek, kým sedí na nočníku. V nádeji, že sa pri pozeraní kreslených filmov pozabudne a vyprodukuje do toho nočníčka niečo mamičke pre potešenie. A Dominika sedí a sedí, do tabletu hľadí, na kakanie celkom zabudla.

Alebo šesťročný Andrejko. Samozrejme, že miluje Angry Birds. Má rozohranú hru a potrebuje cikať. Uteká na záchod aj s tabletom, jednou rukou dvíha dosku, do druhej si prechytí pipíka – a tretia ruka mu chýba. A tak sa stalo, že mu tablet drbol do záchodovej misy. Rýchle vyberá mokrú vec a kladie ju na koberček.

Po náraze príde tatko a pedagogicky skúma, čo sa stalo.

Andrejko sa po chvíli trpezlivému ockovi, ktorý mu kládol vytrvalé otázky typu: „Andrejko, povedz mi, čo sa stalo?“, prizná.

Dedko hromží na vnuka a jeho nešikovnosť.

Strýko tiež nie je nadšený.

Jediný, kto je šťastný, je babka. Andrejko sa priznal! Pozitívna vlastnosť, výsledok výchovy! (Babka je vždy trochu nad vecou, na materiálnych statkoch jej nezáleží, možno preto, že kedysi zarobila pekné prachy. Tá doba už síce pominula, ale babka má stále veľkopanské spôsoby. Čo tam pár eur!)

Skúšali ste vybrať z tabletu baterku? A podarilo sa vám? Nám teda nie. V elektronickom servise to sľúbili urobiť za dvacku s poznámkou mladého chalana, že ak ten tablet bude ešte fungovať, on „zje kefu“! No super vyhliadka.

Teraz čakáme, kým prístroj opravia, chlapec trénuje s dedom elementárnu matematiku, tatko varí s láskou v srdci srdcia na smotane, strýko si niečo vybavuje v meste – a babka, ktorá je vždy trochu nad vecou – sa pokúša napísať humoristickú poviedku.

Hry s deťmi

Vyskúšané hry s deťmi

Keď sa mi zdá, že deti začínajú mať štvorcové oči od obrazoviek PC a TV, navrhnem im nejakú zvládnuteľnú hru, základ je, aby bola primeraná ich veku a aby mali šancu ju vyhrať. Iba vtedy u nich získa obľubu. Nezabúdať často chváliť!

Tipy:

Hra na „čokoládky“

Každé dieťa dostane pomenovanie: jedno je biela čokoládka, druhé hnedá, a babka napr. červená čokoládka. Hrá sa takto:

„Som malá biela čokoládka a chutím ako o...“ Ostatní hádajú: „oriešky?“

„Som malá hnedá čokoládka a chutím ako j...“ – jablká? Jahody?

Postupne pridávame abstraktné pojmy, napr.“ l“ ako „láska“, alebo žartovné, napr. „n“ ako „nohy“. Neviem prečo, ale decká to veľmi baví, keď sú pri mne večer v spálni na manželskej posteli, ustavične sa pritom pohybujú, vyberajú mi z nočného stolíka obrázky, ba dala som tam aj zopár pasteliek a papier, tak si kreslia, veď potom to upracem. Včera som navrhla obmenu hry: „Som malá biela čokoládka a spapá ma A... (Andrejko). Chvíľku to hrali, potom Sofinka vyhlásila: Chceme to hrať „klasicky“ (! – to slovo som ich naučila ja), t.j. „Som malá biela čokoládka a chutím ako...“

-         Človeče, nehnevaj sa. (Sofinka mi rada opakuje: “Babka, nehnevaj sa, že so ťa vybila, veď je to len hra!“ A keď prehrá ona, berie to s humorom, ba večným optimizmom, že veď nabudúce ma vybije. Andrejko je prchký, nerád prehráva, často s hnevom zhodí na zem všetky panáčiky, niekedy ho schválne nechám vyhrať, ale vediem ho k tomu, že „život sa s človekom nemazná, treba vedieť zniesť aj prehru.“ 

-         Skladanie puzzle (Štvorročná Sofinka to „váľa“, má na to talent).

-         Hokej alebo futbal (máme v byte dlhú chodbu, kto nemá, prispôsobiť, prípadne presunúť nábytok). Puk je ping-pongová loptička, hokejky dlhšie varechy alebo nejaké tyčky z umelej hmoty, na futbal mäkšia lopta, aj tak však treba dávať pozor na sklenené dvere, radšej ich otvoriť).

-         Skrývačka – a) osôb, b) vecí. Skrývanie vecí u nás prebieha tak: vezme sa malý plyšák a skrývajúci ho niekde umne zastrčí v spálni. Potom sa zavolajú deti a navigujeme ich slovami: „zima, zima“, „teplo, teplo,“ teplejšie“, „horúco“! Naše deti to veľmi baví.

-         Hra na školu/škôlku s plyšákmi

-         Preteky autíčok

-         Meno, mesto, zviera, vec, alebo A-Z kvíz. („Je to na písmeno v-, a je to dopravný prostriedok.“)

Na hrách je veľmi príjemné to, že ak máme dve a viac detí, niekedy im stačí dať impulz, a potom už pokračujú samé – a stará mama si môže čítať, lúštiť krížovky, variť, piecť, umývať riady, jednoducho vykonávať činnosti, ktoré 1. treba urobiť (menej lákavá vec), 2. sú jej koníčkom (lákavá vec!)

Deti a cudzie slová

Detičky (5- a 3-ročné) vedia povedať slovo „sofistikovaný“, len mu ešte veľmi nerozumejú. Naučili sa to z môjho výroku, že „Sofinka je sofistikovaná.“

Poznajú aj výraz „nekompatibilný.“ To som ich naučila ja! Keď kúsky jednej stavebnice („pravé dánske Lego“) nepasovali ku kúskom z českej stavebnice („nepravé Lego.“) Potom ohurovali spolužiakov v škôlke: „Tá kocka je s druhou nekompatibilná!“

Môj zať povedal 2-ročnej dcérke: „Dominika, prosím ťa, neeskalujnapätie!“ – Ostala zaskočená, zízala naňho „ako puk.“ Ale verím, že z nej bude úžasne vzdelaná mladá dáma.

Jedným z prvých dlhších slov, ktoré sa naučil Andrejko vysloviť, bolo „leporelo.“ Spočiatku to bolo „repolelo“ a podobne. Ale keď to zvládol, bol na seba nesmierne hrdý a my naňho tiež.

Sofia má problém s niektorými dlhšími slovami. Slabikujeme ich pred ňou, ona opakuje, často sa aj naučí, ale zo šibalstva bude stále opakovať nesprávnu verziu, a pozorovať, ako sa smejeme, potom sa rozosmeje aj ona.

-         Andrejko sa chválil po kakaní, že vie očistiť záchodovú misu kefou:

„Ja to viem urobiť ELEGANTNE!“

Sofinka zvykne podísť k Mišovi a zaliečať sa mu  so sladkým úsmevom: „Ujo Mišo, ako sa máš?“ – čo v preklade znamená: „Všakže máš pre mňa nejakú sladkosť?“

Alebo osloví Sofi dedka: „Dedko, prosím si keksík. Dám ti pusu na líčko,“

Keksík dostane. Po chvíli:

„Ešte jednu pusu?“

Výzva: napíšte, čo vyviedli vaše vnúčatá, prezraďte nám ich vtipné výrazy a sentencie, pobavíme sa s vami!

GOOGLE GIRL

Povedala vnučka: „Gugľ“,

vyvolala nadšenie.

Iné veci nehovorí.

Hoc dvojročná, zatiaľ nie.

(Naučí sa, nemám strach.)

Povie: „lampa, kiki, bibi, ham“,

Najčastejšie spieva: „Baba“

v čarokrásnych tóninách.

Povedala vnučka: „Gugl“.

Dieťa vníma dobu, svet.

A bystrejšej od Sofinky

pre nás v celom svete niet!

1.

Vnúčik Andrejko: „Babka, ty si Snehulienka?“ (lebo som mala blúzku s „pufi“ rukávkami, typickými pre Disneyho Snehulienku).

O pol hodiny som Andrejka pre niečo hrešila. Reagoval takto: „Babka, ty si ježibaba!“

2.

Manžel chcel „vyvenčiť“ vnúčatá, tak im povedal, že pôjdu na peši k pradedkovi (cca 1,2 km).

Andrejko: „Na peši? To nemyslíš vážne!“ (obyčajne sa vezú autom).