Medailu za zásluhy

vo výchove si zaslúžime všetci dospeláci v našej rodine. Dnes som sa činila. Ponúkla som sa synovi, že všetky diktáty, t.j. šesť, napíšem s deťmi ja. Majú totiž každý pondelok doniesť ukázať diktáty, ktoré písali cez týždeň - Ajo päť, Sofia jeden. No a samozrejme, všetko sa zvykne nakopiť v nedeľu večer.
Ešteže som prišla na zlepšovák - prvý diktát písali obaja naraz, identický. Aspoň som si mohla porovnať, ako ovláda pravopis druháčka a piatak. Kupodivu, Sofinka mala celkom dobre. Aj Ajko robí pokroky, odkedy majú prísnu slovenčinárku, ktorá sa vôbec neokúňa dať môjmu vnukovi štvorku za zopár chybičiek. Môjmu šikovnému vnúčikovi! Ale chlapec robí pokroky, šepká si -mi, -ami, a podobné veselé pravidlá našej ľubozvučnej, aj keď často prekomplikovanej slovenčiny.
Ukazujú sa aj výsledky pravidelného čítania nahlas, to zase čítajú dedkovi zo svojich kníh, čo dostali na Vianoce, alebo z tých, ktoré máme doma. A je ich dosť. Čítanie na pokračovanie zvyklo byť dobrým zvykom u nás doma, keď som bola dieťa - a čítavala som zväčša ja. Pravda, nebola telka, ani počítače, ľudia všeobecne čítavali viac. Boli že to krásne chvíle! V kolektíve trochu zaznávaná, cítila som sa doma ako kráľovná, keď som sedávala na diváne u omamy a čítala napr. Chyžu pod horami od Boženy Němcovej - a babka, tetka, mamka, braček, všetci mi viseli na ústach a čakali, ako sa bude dej odvíjať.
Tatík bol včera s deťmi lyžovať. Aj nám excelentne varil. Voila!

Náš šéfkuchár versus ja

Náš šéfkuchár versus ja

Keď núkam Jurkovi svoj kulinársky výtvor, ktorý podľa neho nevyzerá veľmi vábne:

„Díky, už som sral!“

X

Ochutná jedlo a povie: „Těžkej Bahnhof!“ - cituje Zdeňka Pohlreicha, známeho českého kuchára.

X

Ja: „Jurko, dáš si môj bánhúfek? Veď ty si ho „apgrejdneš“!

X

Marián: „Keby toto zožrala krava, tak zdochne!“

X

Podľa môjho manžela varím dva typy polievok:
a) pomyjovitú – veľmi riedka
b) „výživnú“ - veľmi hustá

X

Uvedomujem si, že neviem dobre dochutiť, môjmu jedlu často chýba chuť „umami“. Jurko to s „umami“ vie, len to nemá „od mamy.“
Od mamy sa treba narodiť, aj s umami sa treba narodiť.

X

Pristúpi k otcovi, ktorý s chuťou raňajkuje (v pyžame, o deviatej ráno). Pozrie naňho spola vyčítavo, spola zhrozene, a zahlási:
„A to ci šmakuje, tak nalačno???“

A rána sú tu tiché

keď odišiel drobizg do školy.
S radosťou si plánujem práce.
Ak mi plány niekto prekazí,
nerepcem.
Beriem to ako svoj údel.
Urobím neskôr.
Som trpezlivá a pokorná.
Ťahám vozík trápení.
Snažím sa postupne odpútavať
od pozemských radovánok.
Aby sa ľahšie umieralo.


Nevšímajte si ten odsek.
Toť akási svätica,
nie ja, prostá Anica.
Prostá, lebo sprostá,
Anča-baganča.

Poviete si: prevrátila o 180 stupňov.
Toľká sebakritika!

Alebo nevie, čo hovorí,
alebo jej šibe.

Ani jedno, ani druhé.

Len povzdych, že ideály
je ťažko dosiahnuť.

Naše milé malé

Naše milé malé

Keď dieťa vylomí štvorček z Rubikovej kocky, nemusí to nevyhnutne znamenať, že je netrpezlivé alebo hlúpe, môže

a) túžiť preniknúť k podstate konštrukcie kocky
b) vynachádzať nové postupy
c) dáva najavo svoju nespokojnosť s nekvalitným lepidlom


Keď dieťa nedoje raňajky, nemáme ho nútiť, aby tak urobilo. Zaiste má svoje dôvody:

a) nechutí mu zrána jesť
b) odmieta praženicu, lebo v nej nie je čokoláda
c) rozmýšľa nad matematickým rébusom a na jedenie nemá čas

Keď dieťa donesie zo školy päťku, nesmieme ho trestať. Možno

a) učebnú látku dokonale ovláda, iba nepochopilo zadanie
b) vynašlo nový spôsob nazerania na dané učivo
c) nebolo disponované, lebo stratilo najmilšiu hračku

Keď dieťa nenamaľuje verný obrázok, nemusí to znamenať, že nevie kresliť. Môže

a) sa v ňom skrývať budúci Picasso
b) nemá náladu na maľovanie
c) jednoducho vidí svet svojimi očami, čiže je originálne, ak nie geniálne

Keď dieťa nechce poupratovať hračky, nenúťme ho.

a) môže byť unavené
b) neznáša stereotyp
c) pripravilo si hračky do takej zostavy, akú bude zajtra potrebovať

Keď dieťa neposlúcha naše ustavičné príkazy

a) možno sú tie príkazy nezmyselné
b) - „ - príliš časté
c) možno máme škrekľavý, panovačný hlas, ktorý dieťa priam irituje

Ak nútime dieťa, aby išlo spať pred polnocou,

a) sme netolerantní
b) oberáme ho o radosť z pozerania krvavého seriálu
c) hatíme jeho vzdelávanie

Túžby, deti

Túžby a vysoké méty. Sú potrebné, aj keď vieš, že väčšinou sa ti nesplnia. Ale držia ťa pri živote.
Preto stále skúšaš, "pokúšaš osud", čakáš, či "motyka nevystrelí."

Deti - radosť srdca môjho. Veselé, nezbedné, vedia sa nadchnúť pre vec. Na vystúpení spevokolu Svetlušky
jej oči svietili ako lampióny. Jej krásne veliké čierne očiská, v ktorých sršia nezbedné ohníčky!

Andrej bude mať gitarový koncert. Pripravím mu malý darček, lebo Sofia dostáva. Aby bola spravodlivosť.
Chlapca nadchla geografia. To je fajn. Pohľad na Andreja, ako sa učí za svojím písacím stolíkom, vľavo svietiaci
glóbus, oproti na stene polička - ten pohľad nemá chybu!

Sofinka je roztržité kozľa, pozornosť jej ustavične odbieha od zošita, treba ju usmerňovať. Ale nádherne číta
a hrá na klavíri.

Ani jeden deň

nebude všedný.
Záleží na tom, čo urobíš s darmi,
ktoré si dostal
pod stromček, aj celkove
do vienka.
Využi ich pre šírenie dobra.
Viem. Som presladená,
ale to nič.
Cítim sa dobrá,
lebo som milovaná.
Lásku rozdávam ďalej.
Nie štýlom:
"Andrejko, čo si dáš?
Pároček, či chlebík s lekvárom?"
Ale asi tak, že sa budem s ním učiť,
kontrolovať mu úlohy,
cepovať ho,
aj keď sa mi nechce.
So Sofinkou detto.
Tak mi Pán Boh pomáhaj!